Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (11)
6. KAPITOLA - Nevyhnutné nerovnosti
„Prirodzenosť sa uplatňuje
prostredníctvom autority a nerovnosti,
čo je v jasnom rozpore s bláznivou liberálnou
a demokratickou hypotézou.“
Charles Maurras
Individualizmus proti prirodzenosti
Pokračujme v rozbore princípu liberalizmu: kardinál Billot hovorí, že liberalizmus je proti prirodzenosti, „keď tvrdí, že všetko musí ustúpiť dobru slobody jednotlivca, že sociálne potreby znásobili obmedzenia tejto slobody a že ideálny režim pre človeka je ten, v ktorom by vládol zákon rýdzeho a dokonalého individualizmu“. Kardinál dodáva, že „takýto individualizmus je v úplnom rozpore s ľudskou prirodzenosťou“.
Určite ste sa zoznámili s individualistickým liberalizmom Jeana-Jacquesa Rousseaua, nachádzajúcom sa na pozadí každého súčasného politického myslenia. Podľa Rousseaua sa ľudia rodia slobodní, čiže nepodliehajúci žiadnemu donúteniu, od prirodzenosti asociálni, stvorení pre osamotený život v džungli, kde sú šťastní. Pôvod ich utrpenia a nerovnosti spočíva v zavedení súkromného vlastníctva, vyvolávajúceho súperenie – „stav vojny všetkých proti všetkým“. Ak sa teda ľudia zlučujú do spoločností, rozhodne tomu tak nie je z potreby ich prirodzenosti, ale jedine z rozhodnutia ich slobodnej vôle, ako núdzové východisko zo stavu, v ktorom je človek človeku vlkom. Spoločnosť nie je nič prirodzené, čo do historického pôvodu, tak aj do svojho zriadenia postavená iba na dohode – táto dohoda je „spoločenská zmluva“.1
Celá táto teória bola už skôr vyvrátená, najprv sv. Tomášom Akvinským, ktorý dokazuje spoločenskú prirodzenosť človeka poukázaním na skutočnosť, že človek je živý tvor, ktorý je pri narodení na svet zo všetkých najmenej vybavený prirodzenými prostriedkami k samostatnému prežitiu, a tiež na to, že ľudia v dospelom veku nemôžu sami uspokojiť všetky svoje potreby; musia si teda vzájomne pomáhať.2 Rád by som vám dal prečítať jednu obdivuhodnú stránku z knihy súčasného politického mysliteľa Charlesa Maurrasa (1868-1952), ktorý, kráčajúc v šľapajach sv. Tomáša, majstrovsky rúca rousseauovský individualistický a rovnostársky mýtus; text má názov „Ochranná nerovnosť“.3 Vystačím si však s tým, že vám predložím, čo o tejto otázke učí Lev XIII. v encyklike o pôvode politickej moci:
„Nebezpečný omyl týchto filozofov spočíva v tom, že nevidia, čo je predsa celkom zjavné, že totiž ľudia nie sú divokou a samotárskou rasou, takže pred akýmkoľvek rozhodnutím svojej vôle sú prirodzene priťahovaný k životu v spoločnosti.“4
Chimérická rovnosť
Princíp rovnosti je chiméra, hovorí kardinál Billot, „po prvé, pretože sa v ničom nezhoduje s realitou – predpokladá prvotnú dohodu ako počiatok každej spoločnosti. Kto ju kedy videl? Predpokladá slobodný vstup každého do spoločnosti. To je ešte odvážnejší predpoklad. Predpokladá, že všetci ľudia sú vystrihnutí podľa jedného vzoru – dokonale rovnakí -, predpokladá človeka abstraktného, miliónkrát rozmnoženého, bez individuálnych rozdielov. Kde takéhoto človeka nájsť?“ Taine hovorí: „Uplatnite spoločenskú zmluvu, ak sa vám to zdá byť dobré, ale vysvetlite ju iba ľuďom, pre ktorých bola vytvorená. Sú to ľudia abstraktní, nepochádzajúci zo žiadnej doby a zo žiadnej krajiny, bytia vzniknuté čisto mávnutím metafyzického prútika.“5
Lev XIII. vyjadruje rovnaký úsudok v niekoľkých stručných slovách, nadväzujúc na vyššie citovanú vetu: „Ešte k tomu pripojte, že táto zmluva, ktorú chcú uplatňovať, je len výmysel a prelud.“6
Trvám na pomýlenosti takejto ideovej rovnosti, podľa ktorej sa ľudia rodia rovní, aspoň pokiaľ ide o práva: „Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní vo svojich právach“, prehlasuje prvý článok Deklarácie práv človeka a občana z roku 1791. Pozrime sa, čo si o tom myslia pápeži.
Hneď ako prvý sa pápež Pius VI. dotýka samotného princípu slobody a rovnosti, keď odsudzuje zvlášť druhý článok tejto deklarácie.7 Pri svojom odsúdení používa pojmy „prelud“ a „slová bez významu“:
„Kde je táto sloboda myslieť a konať, ktorú Národné zhromaždenie prisudzuje človeku v spoločnosti ako neodňateľné prirodzené právo? Či nie je toto chimérické právo v rozpore s právami Najvyššieho Stvoriteľa, ktorému vďačíme za svoju existenciu aj za všetko, čo vlastníme? A ďalej, možno vôbec nevedieť, že človek nebol stvorený len pre seba samého, ale aby bol na úžitok sebe podobným? Pretože slabosť ľudskej prirodzenosti je taká, že ľudia pre svoje zachovanie potrebujú vzájomnú pomoc jedných druhým; práve preto tiež ľudia obdržali od Boha rozum a užívanie slova, aby mohli žiadať o pomoc blížneho a sami prispieť na pomoc tým, ktorí ich o ňu prosia. Jednotlivých ľudí teda zblížila a do spoločnosti združila sama ich prirodzenosť. A ďalej, pretože človek má užívať rozum v zásade na to, aby poznával svojho zvrchovaného Tvorcu, Jeho ctil, obdivoval a k nemu vzťahoval celú svoju osobu a celé svoje bytie. A pretože musí byť od detstva podriadený tým, ktorí ho prevyšujú vekom, pretože sa musí nechať viesť a vzdelávať a od starších poučovať, ako svoj život riadiť podľa zákonov rozumu, spoločnosti a viery, sú pre neho od okamžiku narodenia tá vychvaľovaná rovnosť a tá sloboda len obyčajné preludy a slová bez významu.“8
Z tejto slobody a rovnosti, jedincovi údajne vrodených, vyplýva na základe spoločenskej zmluvy princíp suverenity ľudu. Suverenita má vraj svoj pôvod v ľude a nie v Bohu ani v Bohom stanovených prirodzených autoritách; Pius VI. nezabúda spomenúť ani tento dôsledok.
Tiež pápež Lev XIII. odsudzuje socialistami prevzatý liberálny princíp rovnosti ľudí a od rovnosti, ktorú majú ľudia na základe spoločnej prirodzenosti, starostlivo odlišuje nerovnosť danú rôznymi úlohami, ktorú zastávajú v spoločnosti, a potvrdenú evanjeliom:
„Socialisti (...), ako vieme, neprestávajú hlásať, že všetci ľudia sú si prirodzene rovní, pričom tvrdia, že človek nie je povinný mať ani úctu či rešpekt voči autorite, ani poslušnosť voči jej zákonom, okrem tých, ktoré by ľudia sami schválili podľa svojho gusta. Naopak podľa evanjeliových dokumentov spočíva rovnosť ľudí v tom, že majú tú istú prirodzenosť a sú tak všetci povolaní k tej istej veľkej dôstojnosti Božích detí, a rovnako v tom, že je všetkým stanovený jediný a ten istý cieľ, a preto musí byť každý súdený podľa toho istého zákona a dostať tresty alebo odmeny podľa svojich zásluh. Predsa však existuje nerovnosť, čo do práva a moci, vychádzajúca priamo od Pôvodcu prirodzenosti, ‚od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi‘.“9
Lev XIII. tu pripomína svätým Pavlom dané nariadenie poslúchať autority: „Lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku“ (Rim 13, 1-2). Pápež ďalej učí, že hierarchia existujúca v občianskej spoločnosti nie je obyčajným plodom vôle ľudí, ale predovšetkým naplnením Božieho príkazu, božského plánu:
„Veď ten, ktorý stvoril a riadi všetky veci, v Jeho múdrej prozreteľnosti ustanovil, aby veci najnižšie dosahovali svoje ciele prostredníctvom tých, ktoré sú medzi nimi, a tie zase prostredníctvom najvyšších. Tak, ako aj v nebeskom kráľovstve chcel, aby sa chóry anjelov odlišovali a jedni boli podriadení druhým, takisto aj v Cirkvi ustanovil rozličné rády a rôznosť úradov, takže nie všetci sú apoštolmi, doktormi alebo pastiermi (Rim 13, 1-7). Rovnako tak ustanovil v občianskej spoločnosti rozličné stavy, líšiace sa dôstojnosťou, právami a mocou, aby tak štát, rovnako ako Cirkev, tvoril jedno telo, avšak zložené z veľkého množstva údov, medzi ktorými majú byť jedni vznešenejší ako iní, ale všetci sú si navzájom potrební a starajú sa o spoločné dobro.“10
Domnievam sa, že tieto texty dobre ukazujú úplnú nereálnosť základného princípu liberalizmu – slobody a rovnosti. Je naopak nepopierateľne prirodzenou skutočnosťou, že jedinec nie je v žiadnej fáze svojho života nejaké zameniteľné indivíduum, ale že sa ihneď stáva údom tela, ktoré sa vytvorilo, bez toho, aby mal k tomu čo povedať. A v tomto tele je naďalej podriadený nevyhnutným a blahodarným donúteniam. A nakoniec, v tomto tele nájde miesto zodpovedajúce jeho prirodzeným alebo získaným schopnostiam, ako aj nadprirodzeným darom, v čom je rovnako podriadený užitočnej hierarchii a nerovnostiam. Takto to zariadil Boh, ktorý je Bohom poriadku a nie neporiadku.
1 Porov. Baltasar P. Argos, SJ: Catéchisme politique [Politický katechizmus]. Orme Rond, 1981, str. 58.
2 Porov. sv. Tomáš: De Regimine principum, kniha I., 1. kap.
3 Charles Maurras: Mes idées politiques, la politique naturelle [Moje politické myšlienky, prirodzená politika], str. 17 a nasl.
4 Encyklika Diuturnum illud z 29. júna 1881; PIN 97.
5 Hyppolite Taine: La Révolution [Revoluce], zv. I., kniha II. 2. kap.
6 Tamže
7 „Slobodné zdieľanie myšlienok a názorov je jedným z najdrahocennejších práv človeka; každý občan môže teda slobodne hovoriť, písať, tlačiť, ale musí sa zodpovedať za zneužívanie tejto slobody v zákonom stanovených prípadoch.“
8 List Quod aliquantulum z 10. marca 1791 biskupom francúzskeho Národného zhromaždenia; PIN 3.
9 Encyklika Quod apostolici muneris; PIN 71-72.
10 Tamtiež; PIN 74.
Preložil: JP