Cirkevná jurisdikcia

Páter Matthias Gaudron, profesor dogmatiky v kňazskom seminári FSSPX v Nemecku

 

Môže si kňaz otvoriť kaplnku z vlastnej iniciatívy, poskytovať v nej pastoračnú starostlivosť a udeľovať sviatosti veriacim, ktorí sa na neho obrátia? Môže si veriaci otvoriť internetovú platformu z vlastnej iniciatívy, aby tam hlásal vieru a komentoval situáciu v Cirkvi? - Dotýkame sa tu otázok, ktoré patria do oblasti cirkevnej jurisdikcie alebo pastoračnej moci.

 

Slovo jurisdikcia v skutočnosti znamená "súdna právomoc", a teda pôvodne sa vzťahuje na súdnu moc. V cirkevnom práve sa však tento pojem rozšíril na označenie celej moci vedenia alebo pastoračnej autority, ktorá zahŕňa legislatívu, jurisdikciu a správu. Riadnymi nositeľmi cirkevnej jurisdikcie sú pápež pre Cirkev ako celok a biskupi pre svoje diecézy. Neautentickým spôsobom sa hovorí aj o jurisdikcii farárov pre ich farnosť, čo znamená osobitné práva farára. Má napríklad právo krstiť deti vo svojej farnosti a požehnávať manželstvá. Podľa zákona však môže túto právomoc delegovať aj na iného kňaza.

Moc riadenia je preto potrebné odlišovať od moci ordinácie. Na základe svojho svätenia môže biskup alebo kňaz sláviť omšu a udeľovať sviatosti, na ktoré sa vyžaduje biskupské alebo kňazské svätenie. Na základe moci riadenia sa však stáva pastierom cirkevného územia, pretože každé ľudské spoločenstvo potrebuje organizačnú autoritu. Preto možno moc ordinácie nazvať životným princípom Cirkvi, zatiaľ čo moc pastorácie je jej organizačným princípom. Právomoc vysviacky je nezrušiteľná, pretože charakter vysviacky je nezničiteľný, právomoc riadenia však môže byť farárovi odňatá kompetentnou autoritou. Biskup teda stráca všetku moc spravovať svoju diecézu, ak ho pápež zosadí alebo prijme jeho rezignáciu.

 

Právomoc v čase krízy

Ak by Cirkev bola v normálnej situácii, bolo by úplne proti cirkevnému právu, keby spoločenstvo udržiavalo semináre, vysväcovalo kňazov, zakladalo kvázi farnosti v rôznych diecézach proti vôli miestnych biskupov a vykonávalo tam pastoráciu, ako to robí Kňazské bratstvo svätého Pia X. Konanie Kňazského bratstva je odôvodnené výlučne cirkevným núdzovým stavom. Kto si to neuvedomuje, nemôže pochopiť konanie Kňazského bratstva. Avšak vzhľadom na výčiny pápeža Františka a otvorenú apostázu mnohých biskupov, ako sa ukázalo napríklad v Nemecku na synodálnej ceste, je stav núdze v Cirkvi každým dňom zjavnejší. Okrem toho, keď vypukla epidémia koronavírusu, v mnohých častiach sveta biskupi ako prví zatvorili kostoly vo svojich diecézach, zatiaľ čo Kňazské bratstvá pokračovali v úsilí poskytnúť veriacim možnosť prijať sviatosti. Preto sa čoraz viac veriacich z pôvodne iných kongregácií obracia na Kňazské bratstvo.

Arcibiskup Lefebvre v liste členom 27. apríla 1987 napísal o osobitnej situácii Kňazského bratstva: "Keďže nemáme kánonický mandát, nemáme ani jurisdikciu na základe mandátu. Cirkev nám však udeľuje jurisdikciu právom, vzhľadom na povinnosť veriacich posväcovať sa milosťou sviatostí, ktoré by mohli prijímať len ťažko a možno neplatne, keby ich neprijímali od nás. Preto máme právomoc v jednotlivých prípadoch prichádzať na pomoc dušiam v núdzi."

Kánonické právo v kánone 682 Starého kódexu pripisuje veriacim skutočné právo prijímať duchovné dobrá od duchovných, najmä tie, ktoré sú potrebné na spásu. Nové právo tiež hovorí v kánone 213:

"Veriaci majú právo na pomoc duchovných dobier Cirkvi, najmä Božieho slova a sviatostí, od duchovných pastierov."

Ak teda riadni pastieri zlyhávajú tým, že veriacim nehlásajú nefalšovanú katolícku náuku a omšu a sviatosti vysluhujú len nedôstojným a pochybným spôsobom, ostatní kňazi majú právo prísť týmto veriacim na pomoc a v tomto prípade na to dostanú od samotnej Cirkvi potrebnú jurisdikciu. Toto povedal aj páter Franz Schmidberger ako generálny predstavený na rekviem za arcibiskupa Lefebvra:

"Pokiaľ ide o jurisdikciu nad laikmi, ide o mimoriadnu, nahradenú (doplnenú Cirkvou), ktorá prichádza do úvahy z dôvodu slabosti alebo zlyhania autority v záujme spásy duší."

Prioráty a kaplnky Kňazského bratstva svätého Pia X. zvyčajne vznikali preto, lebo skupiny veriacich žiadali o návštevu kňazov verných tradícii, pretože podmienky v ich vlastných farnostiach sa stali neúnosnými. V núdzovej situácii má biskup nielen právo, ale aj povinnosť - pokiaľ má na to prostriedky - prísť na pomoc nesmrteľným dušiam a dať im to, čo potrebujú, aby mohli žiť svoj katolícky život. Práve to urobil arcibiskup Lefebvre a vďaka Kňazskému bratstvu sú aj v dnešnej dobe prostriedky spásy otvorené pre mnohých veriacich ako v minulých časoch.

Napriek tomu Kňazské bratstvo neprestalo uznávať pápeža a oficiálne štruktúry Cirkvi. Nikdy sa nesnažilo vytvoriť paralelnú hierarchiu, ktorá by nahradila tú oficiálnu. Arcibiskup Lefebvre, keď išlo o biskupské svätenia, vždy zdôrazňoval, že biskupi Kňazského bratstva budú len svätiacimi biskupmi, ktorým nebude podriadené žiadne územie, pretože to im môže nariadiť len pápež. Ak biskup Kňazského bratstva zastáva úrad generálneho predstaveného alebo oblastného predstaveného, nezastáva tento úrad ako biskup, ale preto, že bol doň zvolený alebo vymenovaný ako člen Kňazského bratstva.

 

Výnimočný stav neospravedlňuje bezprávie

Kánonické právo nepredpokladá stav núdze, v ktorom sa dnes Cirkev nachádza. Určuje však, ako postupovať v prípade, ktorý sa nepredpokladá. V takomto prípade je potrebné rozhodnúť podľa zákonov pre podobné prípady, prispôsobiť ich nezamýšľanej situácii, aplikovať ich na ňu a riadiť sa všeobecnými zásadami práva. Takto to určuje kánon 20 starého kánonického práva a kánon 19 nového kánonického práva. Kánonické právo spomína aj rôzne prípady, v ktorých Cirkev nahrádza nedostatok jurisdikcie. Týka sa to napríklad kňaza, ktorý sa dopustil exkomunikácie ako priestupku, ale (zatiaľ) nebol vyhlásený za exkomunikovaného kompetentnou autoritou a odvolaný zo svojho úradu. Ak Cirkev sama nahrádza nedostatok jurisdikcie v takomto prípade, možno konštatovať, že tak robí o to viac, keď sa kňazovi alebo komunite odopiera jurisdikcia práve preto, že sa chce pevne držať odovzdanej viery.

Napriek tomu je potrebné aspoň v rámci možností dodržiavať kánonické právo, a to Kňazské bratstvo robí. Dodržiava právne predpisy týkajúce sa udeľovania sviatostí, neprijíma kňazov tulákov, ktorí sa nechcú podriadiť predstavenému, a snaží sa žiť podľa pravidiel, ktoré by platili, keby Bratstvo oficiálne uznal Rím.

Preto by veriaci mali aj prioráty a kaplnky Kňazského bratstva považovať za svoje farnosti a riadiť sa pokynmi ich kňazov. Ak by došlo k uznaniu Bratstva, potom by sa tieto prioráty a kaplnky považovali za akési osobné farnosti, t. j. príslušní farári by tak boli aj oficiálne zodpovední za tých, ktorí sa do týchto farností prihlásili. Takto to bolo vždy signalizované v rôznych rozhovoroch medzi Rímom a Kňazským bratstvom.

Pre rodiny je obzvlášť dôležité, aby ich deti vyrastali v pevnej farnosti a prijímali v nej sviatosti. Skúsenosti ukazujú, že tam, kde rodičia pendlujú medzi starou a novou omšou a rôznymi spoločenstvami, deti nedokážu zapustiť náboženské korene a neskôr sa veľmi často vzdávajú života vo viere.

 

Právomoc a internet

Tí, ktorí chcú hlásať vieru, potrebujú na to cirkevný mandát. Je to predovšetkým úloha biskupov, kňazov a diakonov. Tí však podliehajú biskupovi, ktorý im môže odňať alebo obmedziť oprávnenie kázať. Aj rehoľníci potrebujú povolenie svojho nadriadeného, aby mohli kázať.

Internet dnes ponúka každému možnosť šíriť svoje kázne alebo prednášky všade. Kňazi a rehoľníci to však môžu robiť len za podmienok, ktoré im určili ich predstavení. O to viac by sa mali laici, ktorí chcú využívať internet na šírenie viery, podriadiť cirkevnej autorite, pretože nikto si nemôže prisvojovať poslanie. Veriaci, ktorý káže, katechizuje alebo dokonca robí teológiu bez cirkevného poverenia a bez kontroly, bude príliš ľahko šíriť polovičaté alebo dokonca falošné učenie a spôsobí viac zmätku ako úžitku.