Homília dekana, pátra Tomáša Stritzka, z primícií pátra Petra Kajera

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. Najdôstojnejší otec predstavený a otec rektor, drahí primicianti, drahí spolubratia v Kristovi, drahí veriaci! Katolícke kňazstvo je "znamením, ktoré bude popreté", znamením proti revolúcii, proti vzbure proti Bohu a jeho stvoriteľskému poriadku. Heslo revolúcie - slobodomurárskej a liberálnej revolúcie, takzvanej Veľkej francúzskej revolúcie - znie: "Sloboda, rovnosť, bratstvo ". Sloboda - byť slobodný - sa vo voľnom duchu chápe ako absolútne oslobodenie od všetkého, čo zaväzuje, okrem povinnosti vyznávať túto absolútnu liberálnu slobodu v revolučnom zmysle. Nejde tu o slobodu ľudskej duše pre službu Bohu a pre priateľstvo s Bohom, o slobodu z otroctva diabla, o slobodu, ktorá je najvznešenejším Božím darom, ako učí pápež Lev XIII, ale o naše vlastné oslobodenie od Boha ako cieľ nášho života. Kňaz stojí proti tejto falošnej slobode ako symbol, ako zosobnenie učenia Cirkvi - zjaveného zákona a zjavených právd. Kňaz nie je slobodný v tom, čo učí, ako posudzuje duše vo sviatosti pokánia, ako vedie zverené stádo. To, čo má každý kňaz robiť, sa učí a prijíma od Cirkvi u svojich predchodcov, v jeho nadriadených.

Na hrobe nášho zakladateľa je podľa jeho želania napísané: "Tradidi, quod et accepi. - Odovzdal som, čo som sám dostal." Tieto slová musia charakterizovať prácu každého kňaza, ktorý zostal verný Cirkvi a nepodľahol diabolským zvodom revolúcie. Kňazstvo nevyvoláva dogmatickú, morálno-teologickú alebo liturgickú tvorivosť. Náš Pán Ježiš Kristus jasne hovorí:

Kto chce byť Kristovým kňazom, musí sa zmeniť, podriadiť sa, byť čoraz viac kňazom podľa poriadku Cirkvi a menej sám sebou. To je to, z čoho pozostáva seminárna formácia, ale pokračuje aj potom, počas celého kňazského života. Ak dnes vidíme, že pri presune diecéznych kňazov sa mení náuka, liturgia a miestne zvyky vo farnostiach, potom to svedčí o tom, že moderní kňazi stratili svoju kňazskú identitu. Katolícke kňazstvo v pokore pred Bohom a Cirkvou, ktorú zastupujú jeho predstavení, je svedkom proti revolučnému povstaniu. Rovnosť - égalité - a bratstvo - fraternité - neznamenajú, že ako ľudské bytosti máme pred Bohom rovnakú ľudskú prirodzenosť, ako učí Cirkev, ale znamenajú popretie Božieho poriadku a poriadku vo stvorení. Boh stvoril všetko v hierarchickom poriadku. Rôznym ľuďom a národom pridelil rôzne úlohy a povinnosti. To, že každý človek má nesmrteľnú dušu a že sme všetci povolaní k večnej blaženosti, neznamená, že sme si na zemi všetci rovní. K ľudskému životu patrí úcta a rešpekt.

Tie vychádzajú z postavenia muža a ženy už v prvej ľudskej rodine a prenášajú sa do života celej ľudskej spoločnosti. Od otcovskej autority sa odvíjajú všetky autority v spoločnosti, od Božieho vyvolenia aj kňazská autorita - je to autorita duchovného otcovstva, je teda vznešenejšia ako autorita prirodzeného otcovstva a zahŕňa aj iné oblasti ľudského života. Kňaz je tu príkladom synovskej úcty a poslušnosti voči Bohu a voči nadriadeným, ktoré mu boli dané Božou radou. Je a musí však byť nositeľom otcovskej autority voči podriadeným a veriacim. Táto kňazská autorita je dnes veľmi ostro napádaná, už kvôli rozpadu ľudskej prirodzenosti a tomu, čo tento rozpad spôsobuje v spoločnosti, čo sa potom konkretizuje v útokoch na samotné kňazstvo. Otcovstvo, každé otcovstvo, je založené na mužských cnostiach. Frontálny útok revolúcie a feminizmu spôsobil, že to, čo je typicky mužské, sa považuje za zlé a od mužov sa dokonca očakáva, že sa za to ospravedlnia.

Namiesto otcovstva požadujú od autorít kamarátstvo a namiesto úcty a rešpektu požadujú rovnostárstvo. Aj niektorí kňazi prepadajú tomuto duchu, ktorý rozkladá nielen spoločnosť, ale aj rodiny. Typickou mužskou vlastnosťou je racionálna obrana objektívneho dobra. Otec je pevnou oporou a útechou, keď zaručuje bezpečnosť a rozdelenie rodiny, keď má pevné zásady a pevnú myseľ, nepodlieha sentimentalite ani intrigám.

Nie je zženštilý, najmä vo výchove svojich synov dokáže byť pevný a pripraviť ich na ťažký boj tohto pozemského života. Pred legitímnymi autoritami sa skláňa, ale voči ostatným ľuďom stojí pevne. Preto je nielen zdrojom útechy, ale vzbudzuje aj spravodlivú úctu. To sa musí prejaviť aj v duchovnom otcovstve. Kňaz bráni dobro Cirkvi, dobro zverených veriacich. Preto má povinnosť postaviť sa im na odpor, ak je to potrebné, a viesť ich k objektívnemu poriadku. Je poľutovaniahodné, keď kňaz, alebo ešte viac cirkevný hodnostár, pestuje osobitné priateľstvá so svojimi podriadenými alebo veriacimi na základe osobných sympatií, je zjavne viac naklonený jednému ako druhému a dáva to aj verejne najavo. To v Cirkvi vždy spôsobovalo veľké škody. Duchovný otec je otcom všetkých, ktorí sú mu zverení, je to súčasť kňazského poslania. Kňaz sa potom nesmie usilovať o vlastnú popularitu alebo chcieť vyzerať krásne. Kňaz sa musí usilovať o to, čo je dobré, a preto musí karhať a napomínať, ale aj posilňovať a chváliť.

Kňaz musí preukazovať náležitú úctu cirkevným autoritám. Dôvodom na odmietnutie poslúchnuť rozhodnutia predstavených je len ich zjavný odklon od katolicity alebo zjavná škoda, ktorú spôsobujú Cirkvi. Tie musia byť preukázateľné a jasné, nie len názor jednotlivca. Z tohto dôvodu existuje istá povinnosť odporovať cirkevným autoritám, ale to neznamená, že je správne tieto autority vo všetkom odmietať. Napríklad rokujeme o bežnej jurisdikcii pre manželstvá a rešpektujeme iné rozhodnutia, najmä vo veciach týkajúcich sa platnosti kánonických úkonov. Osobné chyby a slabosti nadriadených však nikoho nezbavujú poslušnosti. Našim cirkevným predstaveným však musíme vždy preukazovať úctu, ktorá nám prináleží, a to sa, samozrejme, netýka len predstavených nášho kňazského bratstva. Kňaz však musí vyžadovať aj úctu. Je to súčasť jeho služby. Ak veriaci vstúpili do nášho kňazského bratstva v súčasnej situácii, prekonali cirkevné ťažkosti, nakoľko našli mimoriadnu cestu k nášmu bratstvu, a to ich zaväzuje k normálnemu cirkevnému správaniu.

Nikoho nenútime, aby prijal našu pastoračnú prácu, ale ak ju prijme pre seba a pre svoju rodinu, má to aj svoje dôsledky. Výnimočný stav v Cirkvi neznamená anarchiu ani pre kňaza, ani pre veriacich, neznamená, že si každý môže robiť, čo chce. To by bolo úplne necirkevné správanie. Katolícke kňazstvo, ktoré je znamením proti revolúcii, je zároveň znamením obnovy Cirkvi v Kristovi. Opraviť liberálne učenie, revidovať Druhý vatikánsky koncil, zmeniť kodifikáciu liturgie a cirkevných zákonov, to môže urobiť len pápež. Musíme však byť svedkami Tradície a odsúdiť liberálne sektárstvo prostredníctvom autentického života a práce kňazov. Kňazstvo ustanovené Kristom vo svojej podstate odsudzuje náboženský liberalizmus, odsudzuje všetko, čo je v rozpore s učením Cirkvi. Takéto kňazstvo je požehnaním pre všetkých katolíckych kresťanov, kňazov a veriacich, pretože sprostredkúva všetky milosti potrebné pre kresťanský život a raz aj pre dosiahnutie hlavného cieľa nášho života, večnej spásy.

Je požehnaním aj pre celú spoločnosť, pretože vedie k obráteniu, k návratu na cestu spásy, k obnove poriadku v spoločnosti prostredníctvom obnovy duchovného života, ktorý je nevyhnutnou podmienkou zachovania zdravého ľudského rozumu. Ľudové príslovie hovorí: "Všetko závisí od Božieho požehnania", ale bez katolíckeho kňazstva niet Božieho požehnania. Amen. Chvála Ježišovi Kristovi a jeho božskej Matke Márii!