Obliečka, tonzúra a nižšie svätenia v kňazskom seminári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Zaitzkofene
Na sviatok Hromníc v Zaitzkofene vykonalo obliečku 12 seminaristov prvého ročníka, ďalších 17 prijalo tonzúru a boli týmto spôsobom prijatí do kňazského stavu. Nasledujúci deň prijalo nižšie svätenia celkovo 11 seminaristov z tretieho a štvrtého ročníka.
Všetko radostne opustiť pre ukrižovaného Pána - to, o čom čakatelia na sutanu a tonzúru uvažovali v prípravných rekolekciách o svätom Pavlovi apoštolovi, sa teraz stalo skutočnosťou. Seminaristi prvého ročníka doslova vyzliekli "starého človeka" a obliekli si nového; oblečení do reverend, ktoré požehnal pomocný biskup Alfonso de Galarreta, sú teraz rozpoznateľní ako muži Cirkvi. Jeho Excelencia seminaristom pripomenul: "Zrieknutie sa seba samého, vlastného chcenia, je základom kňazského života. Nie je to však len negatívne zrieknutie sa, je to skôr láskyplné darovanie seba samého Ježišovi ako Ukrižovanému. Pán žil životom odriekania z lásky, ktorý ho priviedol až k smrti na kríži.“ Počas obradu sa obliekaným odovzdáva drevený kríž, ktorý im má pripomínať tento významný deň - nie je to však len púhy symbol. Skôr sa za tým skrýva taká myšlienka, ktorú zdôraznila Jeho Excelencia: zhoda s vôľou si vyžaduje odstránenie prekážok na ceste k Bohu. Nie je však v prvom rade výsledkom našich činov; je to skôr Boh, ktorý formuje svoj nástroj tým, že nás učí prijímať aj samotné kríže na ceste nášho života, a nielen ich prijímať, ale aj milovať.
Udelením tonzúry boli prijatí do klerického stavu aj seminaristi druhého ročníka. I pre nich platí to, čo vyslovila Jeho Excelencia: vonkajšie ozdoby nášho stavu sú síce dôležitým prostriedkom apoštolátu, ale podstatným prostriedkom je práve oná zhoda s Božou vôľou - ktorá vyplýva zo zriekania sa. Čím väčšia je láska, čím dokonalejšie je zriekanie sa, tým viac z nás bude žiariť Kristova svätosť, ktorá osvecuje duše. Pokrývka hlavy tradične znamenala svetskú česť, tonzúra jej symbolické úplné zrieknutie sa. Biskup de Galarreta sa preto nevyhol dojímavému citátu zo svätého Jána z Kríža, ktorý použil ako motto pre kandidátov: "Milovať znamená pracovať na úplnom odpútaní sa od seba samého; zrieknuť sa kvôli Bohu všetkého, čo nevedie k Bohu."
Na každého z prítomných hostí muselo hlboko zapôsobiť, že na chóre našej malej seminárnej kaplnky videli zhromaždený taký veľký počet kandidátov na oba tieto dôležité kroky na ceste ku kňazstvu. Niektorí si možno mimovoľne spomenuli na obrazy z dávnominulých desaťročí, na ktorých sa do radov Božích bojovníkov pridávali zástupy mladých mužov, ochotných prinášať obete... Novooblečení seminaristi pochádzajú z Nemecka, Poľska, Chorvátska, Holandska, Slovenska a Čiech; tí, ktorí boli prijatí do kňazského stavu, sú z Nemecka, Poľska, Rakúska, Maďarska, Dánska, Holandska a Chorvátska.
To však nebolo všetko: nasledujúceho 3. februára sa Svätá cirkev tešila zo šiestich nových lektorov, ako aj piatich akolytov. V kázni toho dňa biskup vážnymi slovami priložil prst na ranu našej doby: popretie Kristovho kraľovania a kultu človeka, ktorý nastupuje na jeho miesto; duch naturalizmu, ktorý sa snaží potlačiť nadprirodzeno a prenikol aj do najvnútornejších častí Cirkvi. Aj v tento deň Jeho Excelencia hovorila o základe, na ktorom sa musí všetko obnoviť: na Ježišovi Kristovi. Vedomie, že Cirkev je založená na ňom a na jeho vôli, je dedičstvom, pokladom bratstva, ktoré nám zanechal arcibiskup Lefèbvre.
Čím bližšie sú kandidáti kňazskej vysviacky ku kňazstvu, tým viac sa približujú k zodpovednosti za obnovu Cirkvi. Pomocný biskup de Galarreta slávnostne zdôraznil, že podstatným pre túto obnovu je kňazstvo a podstatnou vecou pre formáciu kňaza je seminár: „Tu sa Kristus formuje v tých, ktorí musia formovať Krista v iných." A tak v tento deň títo jedenásti kandidáti dostali podstatnú časť tejto formácie: prostredníctvom - teraz ešte väčšej - účasti na kňazstve Ježiša Krista. Konečne, sám Pán dal najlepší príklad tým, že sa úplne vydal za Cirkev, pretože chcel, aby bola bez akejkoľvek poškvrny. Obetoval sa na kríži predovšetkým za ňu, aby žila skrze neho, a tak to musíme robiť aj my.
Ako pozorným divákom v kaplnke i tým pri živom prenose neuniklo, počas svätenia ostiárov došlo k nečakanej príhode. Jedného z našich spolubratov premohol význam tejto chvíle a spadol pred oltárnymi schodmi na zem. Niekoľko seminaristov mu potom pomohlo vstať v krásnom príklade bratskej lásky. Keď kandidát opustil oltárny priestor na vlastných nohách, obrad pokračoval. Ako sa skončil? Tento spolubrat smel prijať vysviacku neskôr popoludní počas súkromného obradu, ktorý biskup de Galarreta vykonal v Kaplnke svätej Anny, a len osobne pre neho samého.
Takže všetko, čo môžeme povedať na zhrnutie týchto povznášajúcich dní, je:
Deo gratias!
Z originálu preložil: PK