Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (5)
Slobodomurárstvo ako šíriteľ týchto omylov
S akou presnosťou a jasnozrivosťou odsudzovali pápeži tento počin, vysvetľuje pápež Lev XIII. v už spomínanej encyklike Quod apostolici a znovu v encyklike Humanum genus z 20. augusta 1884, o sekte slobodomurárov:
„V dnešnej dobe je však zrejmé, že stúpenci zla vchádzajú do sprisahania a za vedenia a podpory tzv. slobodomurárov, zväzu, ktorý je široko a ďaleko rozvetvený a má pevnú organizáciu, šikujú sa k rozhodnému boju. Rímski veľkňazi, naši predchodcovia, vo svojej ustavičnej bdelosti o spásu kresťanského ľudu veľmi rýchlo rozoznali tohto úhlavného nepriateľa, vynárajúceho sa na svetlo denné z temnôt tajného sprisahania.“
Lev XIII. menuje pápežov, ktorí už raz slobodomurárstvo odsúdili: Klement XII. v encyklike In eminenti z 27. apríla 1738 vyslovil nad slobodomurármi exkomunikáciu; Benedikt XIV. obnovil toto odsúdenie v encyklike Providas zo 16. marca 1751; Pius VII. odsúdil v encyklike Ecclesiam z 13. septembra 1821 obzvlášť karbonárov; Lev XII. apoštolskou konštitúciou Quo graviora z 13. marca 1826 naviac odhalil tajnú spoločnosť L´Universitaire, pokúšajúcu sa kaziť mládež; Pius VIII. (encyklika Traditi z 24. mája 1829) a Pius IX. (prejav v konzistóriu z 25. septembra 1865 a encyklika Quanta cura z 8. decembra 1864) hovorili v tom istom zmysle.
Lev XIII. potom, s ľútosťou nad tým, ako málo vlády dbajú na také vážne upozornenia, konštatuje hrozivý rozmach sekty:
„Preto sa v priebehu poldruha storočia slobodomurárska sekta mimo očakávania neobyčajne rozšírila, odvahou a ľsťou prenikla do všetkých odvetví štátneho života a nadobudla takú moc, že - ako sa zdá - už štáty takmer ovládla.“
Čo by asi povedal dnes, kedy už neexistuje vláda10, ktorá by neposlúchala nariadenia slobodomurárskych lóží! A práve v tejto chvíli slobodomurárske zmýšľanie alebo slobodomurárstvo samotné berie, v zovretých radoch, cirkevnú hierarchiu útokom11. Ešte sa k tomu vrátim.
Aké že je slobodomurárske zmýšľanie? Niekoľkými slovami ho popisuje senátor Goblet d´Aviello, člen belgického Veľkého Orientu, ktorý 5. augusta 1877 v lóži Priateľov filantropov v Bruseli vyhlásil:
„Povedzte nováčikom, že slobodomurárstvo ... je predovšetkým školou popularizácie a zdokonalenia, že je to svojho druhu laboratórium, kde sa veľké myšlienky doby navzájom kombinujú a upevňujú, aby sa rozšírili do profánneho sveta v hmatateľnej a praktickej podobe. Povedzte im skrátka, že my sme filozofia liberalizmu.“
To, drahí čitatelia, stačí, aby ste videli, že - aj keď to zakaždým nespomeniem – slobodomurárstvo je v strede všetkých tém, o ktorých vám budem hovoriť vo všetkých nasledujúcich pojednaniach.
10 Nemôžeme ignorovať ani komunistické krajiny, pretože komunistická strana je štrukturálne čisto slobodomurárskou spoločnosťou, len s tým rozdielom, že je úplne legálna a verejná.
11 Korene slobodomurárstva a komunizmu sú tie isté, t. j. z protestantizmu vzídená nemecká klasická filozofia, čo je dôvodom, prečo oba systémy vykazujú istú podobnosť (pozn. českého vydavateľa).
Preložil: PK