Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (8)

 

3. KAPITOLA - Náš Pán Ježiš Kristus a liberalizmus

 

„Pravda vás oslobodí!“ Jn 8, 32
Náš Pán Ježiš Kristus

Po tom, ako som vysvetlil, prečo je liberalizmus vzburou človeka proti Stvoriteľom danému prirodzenému poriadku, ktorá končí individualistickým, rovnostárskym a centralistickým štátom, ostáva mi ešte ukázať, ako liberalizmus napáda takisto poriadok nadprirodzený, totiž plán vykúpenia, a v dôsledku teda, ako ďaleko má liberalizmus za cieľ zvrhnutie vlády nášho Pána Ježiša Krista tak nad jednotlivcami, ako aj nad občianskou spoločnosťou.

Liberalizmus hlása dvojitú novú nezávislosť na nadprirodzenom poriadku:

1. „Nezávislosť rozumu a vedy na viere. To je racionalizmus, pre ktorý si rozum ako suverénny sudca a meradlo pravdy vystačí sám a ktorý odmieta byť podriadený akejkoľvek vonkajšej nadvláde.“

Toto sa nazýva racionalizmus.
Liberalizmus tu chce oslobodiť rozum od viery, ponúkajúc nám svoje definitívne formulované dogmy, ktorým sa rozum musí podriadiť. Už obyčajný predpoklad, že by niektoré pravdy mohli prekračovať schopnosti ľudského rozumu, je neprípustný. Dogmy teda musia prechádzať sitom rozumu a vedy, a to ohľadom k vedeckému pokroku neustále. Zázraky Ježiša Krista a divy v životoch svätcov je nutné reinterpretovať, zbaviť všetkého mýtického. Je potrebné dôkladne rozlišovať medzi „Kristom viery“, teda konštrukciou viery apoštolov a prvotných komunít, a medzi „Kristom historickým“, obyčajným človekom. Je vidieť, nakoľko je racionalizmus v protiklade k Božstvu nášho Pána Ježiša Krista a k Božiemu zjaveniu!

Už som opísal, ako sa revolúcia z roku 1789¹ uskutočnila v mene bohyne Rozumu. Už titulná strana Diderotovej Encyklopédie (1751) prináša obrázok korunovácie Rozumu. O štyridsať rokov neskôr sa stal zbožštený Rozum predmetom verejného náboženského kultu:

„20. brumaira (10. novembra 1793), tri dni potom, čo sa kňazi na čele s metropolitným biskupom Gobelom nechali pred Národným zhromaždením ‚odkňazštiť‘, Chaumette navrhol, aby sa oslávil tento deň, keď ‚sa rozum opäť ujal svojej vlády‘. Náhlilo sa, aby sa tak vznešená myšlienka uskutočnila, a bolo rozhodnuté, že kult Rozumu sa bude veľkolepo sláviť v chráme Matky Božej v Paríži, zvlášť na tento účel vyzdobenému maliarom Davidom. Na vrcholku hory z lepenky poskytovala malá grécka svätyňa prístrešie jednej peknej tanečnici, veľmi hrdej na svoje povýšenie na bohyňu Rozumu; sprievody dievčat s venčekmi z kvetov spievali oslavné piesne. Keď sa slávnosť skončila a ukázalo sa, že účasť predstaviteľov nebola hojná, vydal sa slávnostný sprievod aj s bohyňou Rozumu navštíviť Národný konvent, ktorého prezident bohyňu pobozkal.“²

Tento príliš radikálny racionalizmus sa však nepáčil Robespierrovi. Keď v roku 1794 potlačil ‚preháňačov‘,

„zdalo sa mu, že jeho všemohúcnosť musí stáť na vznešených teologických základoch a že svoje dielo bude korunovať ustanovením kultu Najvyššej bytosti, ktorého bude on sám veľkňazom. 18. floreála roku 2 (7. mája 1794) predniesol prejav ‚o vzťahoch medzi náboženskými a mravnými myšlienkami a republikánskymi princípmi a o národných sviatkoch‘, ktorého vytlačenie Konvent odhlasoval. Uisťoval v ňom, že ‚myšlienka Najvyššej bytosti a nesmrteľnosti duše‘ je trvalou výzvou k spravodlivosti, a že je teda sociálna a republikánska. Nový kult mal byť kultom čnosti. Bol odhlasovaný dekrét, podľa ktorého francúzsky ľud uznáva obe axiómy robespierrovskej teológie, a tiež to, že sa má na priečelí kostolov umiestniť nápis na oslavu tejto udalosti. Nasledoval zoznam štátnych sviatkov tvoriaci dva stĺpce; prvý na zozname bol sviatok ’Najvyššej bytosti a Prírody‘; bolo rozhodnuté, že sa bude sláviť 20. prairiala (8. júna 1794). Tak sa aj skutočne stalo: oslava začala v Tuilerských záhradách, kde plamene obrovskej vatry pohltili príšerné zobrazenia ateizmu, zatiaľ čo Robspierre prednášal mystický prejav. Potom, za hromadného spevu oslavných piesní pre túto príležitosť, slávnosť pokračovala sprievodom až ku Champ-de-Mars, kam všetci prítomní nasledovali purpurom pokrytý voz ťahaný ôsmymi volmi, naložený klasmi a zeleninou, v ktorého strede trónila socha Slobody.“³

Už samotné výmysly racionalizmu, ‚premeny‘ tohto ‚náboženstva v medziach číreho rozumu‘⁴, dostatočne ukazujú ich pomýlenosť.

2. „Nezávislosť človeka, rodiny, povolania a zvlášť štátu na Bohu, na Ježišovi Kristovi, na Cirkvi; podľa uhlu pohľadu sa jedná o naturalizmus, laicizmus, latitudinarizmus (čiže indiferentizmus),..., z čoho pochádza oficiálne odpadnutie národov odmietajúcich vládu Ježiša Krista nad spoločnosťou a popierajúcich božskú autoritu Cirkvi.“

Tieto omyly znázorním v niekoľkých zamysleniach:

Naturalizmus tvrdí, že človek je obmedzený na prirodzenú oblasť a že nie je nijako predurčený Bohom k nadprirodzenému stavu. Pravda je úplne iná: Boh človeka nestvoril v čisto prirodzenom stave. Boh človeka ihneď uviedol do stavu nadprirodzeného. Tridentský koncil hovorí, že Boh prvého človeka uviedol „do stavu svätosti a spravodlivosti“ (DS 788). To, že človek stratil milosť posväcujúcu bolo následkom prvotného hriechu, avšak vykúpenie zachováva Boží plán – človek zostáva predurčený k nadprirodzenému poriadku. Obmedzenie na prirodzený poriadok je pre človeka násilný stav, ktorý Boh neschvaľuje. Pozrime sa, čo o tom učí kardinál Pie; ukazuje, že prirodzený stav nie je sám o sebe zlý, zlé je však zosadenie človeka z nadprirodzeného poriadku:

„Učte teda, že ľudský rozum má svoju vlastnú silu a svoje podstatné funkcie; učte, že prirodzená čnosť zahrňuje mravné a vnútorné dobro, ktoré Boh ráči odplácať jednotlivcom aj národom istými prirodzenými a časnými odmenami, ba niekedy aj vyššou priazňou. Učte však tiež a prostredníctvom argumentov, ktoré sú neoddeliteľné od samotnej podstaty kresťanstva, dokazujte, že prirodzené čnosti, ktoré sú prirodzenými svetlami, nemôžu človeka doviesť k jeho poslednému cieľu, totiž k nebeskej sláve.

Učte, že dogma je dôležitá, že nadprirodzený poriadok, v ktorom nás sám Pôvodca našej prirodzenosti formálnym aktom svojej vôle a lásky stvoril, je záväzný a nevyhnutný; učte, že Ježiš Kristus nie je daný na výber a že mimo Jeho zjavený zákon nie je a nikdy nebude existovať žiadne spravodlivé filozofické a pokojné prostredie, v ktorom by ktokoľvek, či duša vznešená alebo duša jednoduchá mohli nájsť kľud svedomia a pravidlo pre svoj život.

Učte, že nezáleží iba na tom, aby človek konal dobro, ale že záleží na tom, aby ho konal v mene viery, pomocou nadprirodzeného hnutia, bez ktorého jeho skutky nedosiahnu konečný, Bohom stanovený cieľ, totiž večnú blaženosť v nebesiach...“⁵

Preto v konkrétne Bohom chcenom stave ľudstva sa nemôže spoločnosť vytvoriť ani trvať mimo nášho Pána Ježiša Krista, ako to učí sv. Pavol:

„V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi (...), všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 16-17).

Úmyslom Božím je „všetko (pod jednou hlavou) opäť zjednotiť v Kristovi“ (Ef 1, 10), čo znamená priviesť všetko k jedinému vodcovi, Kristovi. Pápež sv. Pius X. si práve tieto slová sv. Pavla vzal za heslo: „Omnia instaurare in Christo“, všetko obnoviť, všetko znovuzriadiť v Kristovi – nie iba náboženstvo, ale aj občiansku spoločnosť:

„Veru, ctihodní bratia, v týchto časoch sociálnej a duchovnej anarchie, keď každý prehlasuje seba za učiteľa a zákonodarcu, treba pripomenúť, že občianska spoločnosť nemôže byť vybudovaná inak, než ako ju vybudoval Boh. Nemožno vybudovať spoločnosť, ak Cirkev nie je položená ako základný kameň a ak nebude nad ňou dohliadať. Veru, civilizáciu nemusíme ešte len vynájsť, ani budovať novú spoločnosť v oblakoch. Bola a existuje ako kresťanská civilizácia, ako katolícka spoločnosť. Ide len o to ju obnoviť, bez porušenia jej prirodzených a Božských základov a znovu nastaviť proti stále a znova sa opakujúcim útokom nezdravej utópie revolúcie bezbožnosti: ‚omnia instaurare in Christo‘.“⁶

Jean Ousset má vo svojej majstrovskej knihe Pour qu´Il règne [Aby On vládol] niekoľko vynikajúcich stránok o naturalizme; v druhej časti, nazvanej „Opozícia proti vláde nášho Pána Ježiša Krista nad spoločnosťou“, odhaľuje trojitý druh naturalizmu: „naturalizmus útočný či zreteľne prejavovaný“, ktorý popiera samotnú existenciu nadprirodzeného, teda naturalizmus racionalistov (porov. vyššie); ďalej naturalizmus umiernený, ktorý nadprirodzené nepopiera, ale odmieta mu priznať prednostné postavenie, pretože verí, že všetky náboženstvá sú prejavom náboženského citu – to je naturalizmus modernistov; a nakoniec je tu naturalizmus nedôsledný, ktorý uznáva existenciu nadprirodzeného a jeho skutočne božské prednostné postavenie, ale považuje ho za „vec nepovinnú, voliteľnú“ – to je praktický naturalizmus mnohých zbabelých katolíkov.

Laicizmus je politický naturalizmus; tvrdí, že spoločnosť môže a musí byť vytvorená a trvať bez toho, aby pamätala na Boha a na náboženstvo, bez toho, aby venovala pozornosť Ježišovi Kristovi, bez toho, aby uznávala Kristove práva na vládu, to znamená bez toho, aby bolo akékoľvek svetské zákonodarstvo inšpirované Jeho učením. Následkom toho chcú laicisti oddeliť štát od Cirkvi (štát nebude uprednostňovať katolícke náboženstvo a kresťanské princípy nebude uznávať za svoje) a Cirkev od štátu (Cirkev sa musí uspokojiť so všeobecným právom, akým sa riadia v štáte všetky združenia, bez akéhokoľvek ohľadu na jej božskú autoritu a všeobecné poslanie). Preto sa zavádza „verejné“, niekedy aj povinné, a laicistické, čo znamená ateistické, vzdelávanie či dokonca výchova. Laicizmus je okrem pomenovania štátny ateizmus!

Ešte sa vrátim k tomuto omylu, vlastnému dnešnému liberalizmu a tešiacemu sa priazni v Deklarácii o náboženskej slobode II. vatikánskeho koncilu.

Indiferentizmus hlása, že nezáleží na tom, či človek vyznáva to alebo ono náboženstvo. Pius IX. tento omyl odsudzuje: „Každý človek môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré vo svojom ľudskom rozume uzná za pravé a pravdivé“ (Syllabus, zavrhnutá veta č. 15); „Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a dosiahnuť
večnú blaženosť“ (č. 16); „Prinajmenšom existuje aspoň dobrá nádej na večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Cirkvi Kristovej“ (č. 17).

Pri týchto vetách je ľahké odhaliť ich racionalistické či modernistické korene. K tomuto omylu pristupuje ešte indiferentizmus štátu pre oblasť náboženstva: štát určí ako princíp, že nie je schopný rozpoznať pravé náboženstvo ako také (agnosticizmus) a že musí uznať všetkým kultom rovnakú slobodu. Prípadne štát ešte uzná faktické prednostné postavenie katolíckeho náboženstva, pretože je náboženstvom väčšiny občanov, ale uznať ho za pravé, to by podľa neho znamenalo chcieť ustanoviť teokraciu. Žiadať od štátu, aby posudzoval pravosť alebo nepravosť nejakého náboženstva, by podľa neho v každom prípade znamenalo prisudzovať štátu kompetenciu, ktorú údajne nemá.

Msgr. Pie (vtedy ešte nie kardinál) si dovolil tento hlboký omyl, rovnako ako katolícku náuku o spoločenskej vláde nášho Pána Ježiša Krista, vyjasniť francúzskemu cisárovi Napoleonovi III. Pri pamätihodnom stretnutí, s odvahou priam apoštolskou, udelil vladárovi lekciu o kresťanskom práve, o tom, čomu sa hovorí cirkevné právo verejné. Práve týmto slávnym rozhovorom uzavriem túto kapitolu.

Bolo to v roku 1856, 15. marca, hovorí P. Théotime de Saint Just, od ktorého si citáciu vypožičiavam⁷. Cisárovi, lichotiacemu si, že pre náboženstvo urobil viac než samotná reštaurácia⁸, biskup odpovedal:

„Záleží mi na tom umožniť priechod spravodlivosti vo vzťahu k náboženskému postoju Vášho Veličenstva a uznávam, Pane, služby, ktoré ste preukázal Rímu a Cirkvi, zvlášť v prvých rokoch svojej vlády. Snáď ani reštaurácia nevykonala toľko, ako Vy. Dovoľte mi však dodať, že ani reštaurácia, ani Vy, ste pre Boha nevykonali, čo bolo treba vykonať, pretože ste ani ona, ani Vy, znovu nevztýčili Jeho trón, pretože ste ani jeden z vás nepopreli princípy Revolúcie, s ktorej praktickými dôsledkami síce bojujete, pretože spoločenské evanjelium, ktorým sa štát inšpiruje, je stále ešte Deklarácia práv človeka, ktorá, Pane, nie je ničím iným než formálnym popretím práv Božích.

Pritom je Božie právo prikazovať ako štátom, tak aj jednotlivcom. Práve preto prišiel náš Pán na zem. On tu musí panovať inšpirovaním zákonov, posväcovaním mravov, osvecovaním náuky, vedením porád, riadením jednaní vlád aj poddaných. Všade, kde Ježiš Kristus takto nevládne, nachádzame neporiadok a úpadok.

A som oprávnený Vám povedať, že Ježiš Kristus medzi nami nevládne a že naša ústava má k ústave kresťanského a katolíckeho štátu veľmi ďaleko. Naše verejné právo síce určuje, že katolícke náboženstvo je náboženstvom väčšiny Francúzov, ale dodáva, že ostatné kulty majú právo na rovnakú ochranu. Neznamená to vyhlásiť, že ústava chráni rovnakou mierou pravdu aj omyl? A viete, Pane, čo Ježiš Kristus odpovedá vládam, ktoré sa previnia takýmto protirečením? Ježiš Kristus, Kráľ neba i zeme, im odpovedá takto: ‚Aj ja vám, vlády, nasledujúce jedna druhú tým, že sa vzájomne zosadzujete, aj ja vám prisúdim všetkým rovnakú ochranu. Prisúdil som túto ochranu vášmu strýkovi cisárovi, prisúdil som rovnakú ochranu Bourbonom, rovnakú ochranu Ľudovítovi Filipovi, rovnakú ochranu republike, aj vám bude prisúdená rovnaká ochrana.‘“

Cisár biskupa prerušil:

„Počkajte predsa, myslíte, že doba, v ktorej žijeme, dovoľuje takéto zriadenie a že prišla chvíľa k ustanoveniu výlučne náboženskej vlády, ako to odo mňa žiadate? Nemyslíte, Monsignore, že by to uvoľnilo všetky zlé vášne?“

„Pane, keď mi veľký politici ako Vaše Veličenstvo namietajú, že ešte neprišla vhodná chvíľa, neostáva mi iné, než sa pred tým skloniť, pretože ja nie som veľký politik. Ale som biskup, a ako biskup im odpoviem: ‚Ešte teda neprišla vhodná chvíľa pre panovanie Ježiša Krista – dobre! Neprišla teda ešte ani chvíľa, aby vlády odolali.‘“⁹

 

* * *

 

Na záver týchto dvoch kapitol, pojednávajúcich o rôznych aspektoch liberalizmu, by som rád vyzdvihol to najpodstatnejšie z oslobodenia, ktoré ponúka ľuďom, či už jednotlivcom, alebo združeným do spoločnosti. Liberalizmus je, ako som vysvetlil, dušou každej revolúcie a je takisto od svojho vzniku v 16. storočí všadeprítomným nepriateľom nášho Pána Ježiša Krista, vteleného Boha. Môžem teda bez pochybností prehlásiť, že liberalizmus sa stotožňuje s Revolúciou. Liberalizmus je revolúcia vo všetkých oblastiach, revolúcia podstatná.

Msgr. Gaume napísal o Revolúcii pár riadkov, ktoré, podľa môjho názoru, výborne vystihujú aj samotný liberalizmus:

„Ak by ste jej (revolúcii) strhli masku a opýtali sa jej: Kto si?, povedala by vám: ‚Nie som, za koho ma považujete. Veľa ľudí o mne hovorí a málo z nich ma pozná. Nie som ani karbonárstvo (...), ani vzbura (...), ani zmena monarchie na republiku, ani nahradenie jednej dynastie inou, ani dočasné narušenie verejného poriadku. Nie som ani rev jakobínov, ani zúrivosť strany La Montagne, ani boj na barikádach, ani drancovanie, ani podpaľačstvo, ani poľnohospodársky zákon, ani gilotína, ani topenie ľudí. Nie som ani Marat, ani Robespierre, ani Babeuf, ani Mazzini, ani Kossuth. Títo muži sú moji synovia, ale nie som to ja. Tieto veci sú moje diela, ale nie som to ja. Títo muži a tieto diela sú prechodné javy, ale ja som trvalý stav.

Som nenávisť ku každému poriadku, ktorý neustanovil človek a v ktorom človek nie je zároveň kráľom a bohom. Som vyhlásenie práv človeka bez ohľadu na práva Božie. Som základ náboženského a spoločenského poriadku založeného na vôli človeka namiesto vôle Božej. Som zosadenie Boha z trónu a jeho nahradenie človekom. Preto ma volajú Revolúcia, to znamená prevrat...‘“¹⁰

 

Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu

Hlavná stránka knihy na pokračovanie

 

< Predchádzajúca časť

 

¹ Veľká francúzska revolúcia (pozn. prekl.).

² Daniel Rops: L’Eglise des révolutions [Cirkev revolúcií], str. 63.

³ Tamtiež, str. 63-64.

⁴ Immanuel Kant: Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (spis z roku 1793).

⁵ Kardinál Pie, biskup z Poitiers: Œuvres [Spisy], zv. II., str. 380-381 ; citované podľa : Jean Ousset : Pour qu´Il règne [Aby On vládol], str. 117.

⁶ Dopis o hnutí Sillon Notre charge apostolique z 25. augusta 1910; PIN 430

⁷ P. Théotime de Saint Just: La Royauté sociale de N. S. Jésus-Christ, d’après le cardinal Pie [Spoločenské kraľovanie nášho Pána Ježiša Krista podľa kardinála Pie]. Paríž, Beauchesne, 1925, str. 117-121.

⁸ Pojem reštaurácia znamená obnovenie francúzskej monarchie Ľudovítom XVIII. po Veľkej francúzskej revolúcii a po Prvom cisárstve. Toto obnovenie žiaľ požehnalo liberálnemu princípu slobody kultov.

⁹ Histoire du cardinal Pie [Životopis kardinála Pie], kniha 2., str. 698-699

¹⁰ Msgr. Gaume: La Révolucion. Recherches historiques [Revolúcia. Historické rešerše]. Lille, Secrétariat Société Saint Paul, 1877, zv. I., str. 18; citované podľa: Jean Ousset: Pour qu´Il règne [Aby On vládol], str. 122.

 

 

Preložil: JP