Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (9)

 

4. KAPITOLA - Obmedzuje zákon slobodu?

 

„ Sloboda pozostáva v tom,
že štátne zákony nás podporujú,
aby sme mohli viesť život
podľa príkazov večného zákona.“
Lev XIII.

Pohromy spôsobené liberalizmom vo všetkých oblastiach vo všetkých oblastiach, ako som ich popísal v predchádzajúcej kapitole, nemôžem zhrnúť lepšie, než citáciou úryvku z jedného pastierskeho listu biskupov, starého asi sto rokov, ale aj po jednom storočí stále aktuálneho.

„V tejto chvíli je liberalizmus zásadný omyl zmýšľania a hlavná vášeň nášho storočia; vytvára akúsi skazenú atmosféru, ktorá zo všetkých strán obklopuje politický a náboženský svet a ktorá je najväčším nebezpečenstvom pre spoločnosť a pre jednotlivcov. Nepriateľ rovnako bezdôvodný ako nespravodlivý a krutý voči katolíckej Cirkvi hromadí v nezmyselnom neporiadku všetky prvky skazy a smrti, aby Cirkev vyhnal zo sveta. Prekrúca myšlienky, kazí úsudok, zrádza svedomie, vyčerpáva charakter, rozpaľuje vášne, podmaňuje vládcov, povyšuje podriadených, a ako by mu nestačilo zhasiť pochodeň zjavenia ( keby to bolo možné), chystá sa ľahkomyseľne a odvážne zadusiť aj svetlo samotného prirodzeného rozumu.“¹

Formulácia liberálneho princípu

Či je možné, uprostred takéhoto zmäteného chaosu, v omyle natoľko rôznorodom, odhaliť základný princíp, ktorý všetko vysvetľuje? Citoval som už vetu P. Roussela: „Liberál je fanatik nezávislosti.“ V tom všetko spočíva. Teraz sa pokúsme o upresnenie. Kardinál Billot, ktorého teologické pojednania mi poslúžili ako študijný materiál na Gregoriánskej univerzite a vo Francúzskom seminári v Ríme, venoval liberalizmu niekoľko dôrazných a jasných stránok svojho pojednania o Cirkvi.²  Základný princíp liberalizmu vyjadruje nasledovne:

„Sloboda je základné dobro človeka, dobro sväté a nedotknuteľné, ktoré nesmie byť ohrozované akýmkoľvek donútením, a preto táto sloboda bez hraníc musí byť nevyvrátiteľným základným kameňom, na ktorom je založené usporiadanie všetkých prvkov vzťahov medzi ľuďmi a ktorý musí byť nemennou normou, podľa ktorej sa posudzujú všetky právne záležitosti; preto bude nestranné, spravodlivé a dobré všetko, čo bude mať v spoločnosti za základ princíp nedotknutej slobody jednotlivca, všetko ostatné bude nespravodlivé a zvrátené. Taká bola myšlienka pôvodcov revolúcie roku 1789, revolúcie, ktorej trpké plody ešte stále zakúša celý svet. To je jediný predmet Deklarácie práv človeka, od prvého riadku až po ten posledný. Pre ideológov to bol nevyhnutný východzí bod pre úplné prebudovanie spoločnosti v poriadku politickom, v poriadku hospodárskom a zvlášť v poriadku mravnom a náboženskom.“³

Namietnete mi: Či nie je sloboda vlastná inteligentným bytostiam? Nie je teda spravodlivé, aby bola základom spoločenského poriadku? – Na to odpoviem: Pozor! O akej slobode hovoríte? Pretože tento pojem má viac významov, ktoré liberáli premyslene zmiešavajú, zatiaľ čo je potrebné ich rozlišovať.

Nie je sloboda ako sloboda...

Venujme sa na chvíľu filozofii. Najzákladnejšia úvaha nám ukáže, že existujú tri druhy slobody.

1. Najskôr je tu sloboda psychologická, alebo slobodná vôľa, vlastná bytostiam obdareným inteligenciou, schopnosť rozhodnúť sa pre to či ono dobro bez závislosti na akejkoľvek vnútornej nutnosti (reflexe, inštinkte, atď.). Slobodná vôľa tvorí zásadnú dôstojnosť ľudskej osoby, dôstojnosť byť sui juris, závisieť na sebe samom, a teda mať zodpovednosť, čo u zvierat nie je.

2. Ďalej máme slobodu morálnu, týkajúcu sa použitia slobodnej vôle: použitie je dobré, pokiaľ zvolené prostriedky vedú k dosiahnutiu dobrého cieľa, zlé vtedy, pokiaľ k nemu nevedú. Na tom už vidíte, že morálna sloboda je vo svojej podstate spätá s dobrom. Pápež Lev XIII. ju definoval úžasne a jednoducho: morálna sloboda je, ako povedal, „schopnosť pohnúť sa k dobrému“. Morálna sloboda teda nie je niečo absolútne, je relatívna, spätá s dobrom, čo nakoniec znamená so zákonom. Pretože je to zákon – najprv večný zákon, ktorý tkvie v Božom rozume, a ďalej prirodzený zákon, čo je účasť rozumného stvorenia na večnom zákone -, ktorý určuje Stvoriteľom dané usporiadanie cieľov daných človeku (prežiť, rozmnožovať sa, organizovať sa v spoločnosti, dospieť k svojmu poslednému cieľu, a síce k Summum bonum, čo je Boh) a prostriedky spôsobilé k ich dosiahnutiu. Zákon nie je protiklad slobody, je to naopak nevyhnutná pomoc; to isté musíme povedať o občianskych zákonoch hodných toho mena. Bez zákona sa sloboda zvrháva vo svojvôľu, čo znamená „robiť, čo sa mi zapáči“. Práve istí liberáli, ktorí z morálnej slobody robia čosi absolútne, kážu svojvôľu, slobodu konať ľubovoľne dobro alebo zlo, pridŕžať sa ľubovoľne pravdy alebo omylu. Kto by ale nevidel, že možnosť minúť dobro je ďaleká od podstaty a dokonalosti slobody a je práve známkou nedokonalosti padlého človeka! Naviac, ako vysvetľuje sv. Tomáš⁴, schopnosť hrešiť nie je sloboda, ale otroctvo: „Každý, kto pácha hriech, je otrok“ (Jn 8, 34).

   
   Naopak sloboda dobre riadená zákonom a usmernená drahocennými zábranami dosiahne svoj cieľ. Pozrime sa, čo o tom učí pápež Lev XIII.:

   „Vzhľadom k takej povahe slobody v človeku musela jej byť daná zodpovedajúca podpora a ochrana, ktorými by boli všetky jej činnosti zamerané k dobru a odvrátené od zlého. Inak by sloboda vôle bola človeku daná na veľkú škodu. Preto bol po prvé nutný zákon, tj. pravidlo, a síce na to, čo je potrebné konať a čoho sa varovať.“⁵

   Lev XIII. uzatvára svoj výklad nádhernou, povedal by som úplnou, definíciou slobody:

   „Pre ľudskú spoločnosť preto nepozostáva pravá sloboda v tom, že každý robí, čo sa mu zachce – to by štátnemu zriadeniu prinieslo veľký neporiadok, zmätok a zrútenie – avšak pozostáva v tom, že štátne zákony nás zároveň podporujú, aby sme mohli viesť život podľa príkazov večného zákona.“⁶

3. A konečne prichádza na rad sloboda fyzická, alebo sloboda konať či sloboda od nátlaku, čo je neprítomnosť vonkajšieho donútenia, ktoré nám bráni konať podľa nášho svedomia. A práve túto slobodu liberáli absolutizujú. Ich chápanie budeme musieť rozobrať a kriticky posúdiť.

Prirodzený poriadok a prirodzený zákon

Najskôr by som ale rád zdôraznil existenciu prirodzeného poriadku a prirodzeného zákona, pretože liberáli síce ochotne pripúšťajú existenciu zákonov, avšak zákonov vytvorených samotným človekom, pričom odmietajú všetok poriadok (či už ako zameranie alebo ako nariadenie) a každý zákon, ktorého pôvodcom nie je človek.

Avšak existencia prirodzeného poriadku, daného Stvoriteľom prírodnej ríši nerastnej, rastlinnej a živočíšnej a rovnako tak aj prirodzenosti ľudskej, je vedecká pravda. Žiadneho vedca nenapadne popierať existenciu zákonov vpísaných do prirodzenosti vecí a ľudí. V čom napokon spočíva vedecký výskum, za ktorý sa utrácajú miliardy? Čo iného to je, ako výskum zákonov? Často sa hovorí o vedeckých vynálezoch, ale to je omyl: človek nič nevynašiel, len odhalil zákony a využil ich. Tieto objavené zákony, teda trvalé vzťahy medzi vecami, to nie sú výtvory vedcov. Rovnako tak je to so zákonmi medicíny, ktorými sa riadia zdraví, so zákonmi psychológie, ovládajúcimi čisto ľudské konanie – tieto zákony, a v tom sa všetci zhodujú, človek nevytvára, tie človek nachádza ako ľudskej prirodzenosti už dané. Akonáhle však ide o to nájsť mravné zákony, ktoré riadia ľudské konanie v súlade s hlavnými cieľmi človeka, tu zrazu začnú liberáli hovoriť o pluralizme, o tvorivosti, o spontánnosti, o slobode. Podľa nich môže každý jednotlivec a každá filozofická škola vytvoriť svoju vlastnú etiku, ako keby človek v rozumovej a slobodnej oblasti svojej prirodzenosti nebol Božím stvorením!

Vari sa ľudská duša sama stvorila, alebo sa sama tvorí? Je predsa jasné, že aj cez všetku zložitosť a cez všetky rozdiely sú duše utvárané podľa toho istého vzoru, že majú tú istú prirodzenosť. Či už je to duša Zulu v Južnej Afrike alebo duša Maura na Novom Zélande, duša svätého Tomáša Akvinského alebo duša Lenina, vždy máte dočinenia s ľudskou dušou. Teraz porovnanie, aby ste pochopili, kam tým mierim: dnes si nikto nekupuje nejaký zložitejší prístroj, napríklad práčku, kopírku alebo počítač, bez toho, aby k nemu žiadal návod na použitie. Existuje totiž vždy nejaký predpis, ako sa s ním má zaobchádzať, pravidlá objasňujúce, ako správne prístroj používať, aby sa človeku podarilo priviesť ho k správnemu fungovaniu, aby dosiahol svoj cieľ, aby som tak povedal. A toto pravidlo stanovil výrobca dotyčného prístroja, nie gazdiná, ktorá by si snáď mohla myslieť, že môže slobodne siahať na všetky spínače a všetky tlačidlá! A s našou dušou a Pánom Bohom je to rovnaké, pokiaľ zachováme všetky proporcie. Boh nám dáva dušu, tvorí ju, a tak nám k nej nutne dáva aj zákony – prostriedky, ktoré máme používať, aby sme dosiahli svoje ciele, zvlášť potom posledný cieľ, ktorým je Boh samotný, poznávaný a milovaný vo večnom živote.

Liberáli ale kričia: „Ó, nič také nechceme, zákony ľudskej duše musí človek vytvárať sám.“

Nečudujme sa preto, že človek je vnútorne narušený, keď ho necháme žiť v rozpore so zákonmi svojej prirodzenosti. Predstavte si stromy, ktoré by sa spreneverili zákonom rastlinstva; zanikli by, to je jasné! Stromy, ktoré by v sebe nenechali prúdiť miazgu, alebo vtáci, ktorí by odmietli hľadať si potravu, pretože sa im táto možnosť nepáči, tí všetci by určite zahynuli. Nechovať sa podľa zákona, ktorý im diktuje ich prirodzený inštinkt, pre ne znamená smrť! A pritom pomyslite na to, že človek nenasleduje slepý inštinkt, ako to robia zvieratá; Boh nám dal obrovský dar rozumu, aby sme porozumeli zákonu, ktorý nás riadi, aby sme sami slobodne smerovali k cieľu, nie však bez uplatňovania tohto zákona! Zákona večného a zákona prirodzeného, zákona nadprirodzeného a ďalej ostatných zákonov, ktoré z vyššie uvedených vyplývajú: to sú ľudské zákony, občianske alebo cirkevné; všetky tieto zákony sú pre naše dobro, v nich spočíva naše šťastie. Bez Bohom predom stanoveného poriadku, bez zákonov by pre človeka sloboda bola otrávený dar. To je realistické poňatie človeka, ktoré Cirkev zo všetkých síl bráni proti liberálom. Je mimoriadnou cťou veľkého pápeža Pia XII., že bol tvárou v tvár útokom súčasného liberalizmu významným bojovníkom za prirodzený a kresťanský poriadok.

Aby sme sa ešte vrátili k slobode, povedzme v skratke, že sloboda bez zákona nedáva zmysel. Tieto dve skutočnosti sú v tak úzkom vzájomnom vzťahu, že by bolo absurdné ich od seba oddeľovať a stavať ich do protikladu:

„Z toho vyrozumieme, že normy a pravidlá pre slobodu, ako jednotlivcov, tak aj celej ľudskej spoločnosti, spočívajú celkom na večnom zákone Božom.“⁷

 

Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu

Hlavná stránka knihy na pokračovanie

 

< Predchádzajúca časť

 

¹ Pastiersky list biskupov Ekvádoru ich diecézanom z 15. júla 1885; citované podľa: Don Sarda y Salvany: Le libéralisme est un péché [Liberalizmus je hriech], str. 257-258.

² Kardinál Louis Billot, SJ: De Ecclesia Christi, zv. II.: De habitudine Ecclesiae ad civilem societatem, Rím, Ed. Gregor., 1929, str. 19-63.

³ Latinský text zhrnutý P. Le Flochom; in: P. Henri Le Floch, CSSp:: Le cardinal Billot, lumière de la théologie [Kardinál Billot, svetlo teológie]. Paríž 1956, str. 44.

⁴ V komentári k slovám Ježiša Krista u svätého Jána.

⁵ Encyklika Libertas praestantissimum z 20. júna 1888; PIN 179

⁶ Tamtiež; PIN 185.

⁷ Encyklika Libertas praestantissimum; PIN 184.

 

 

Preložil: JP