Rozhovor s generálnym predstaveným Kňazského bratstva svätého Pia X.
Don Davide Pagliarani na konferencii organizovanej organizáciou The Angelus
Rozhovor z 1. novembra 2024 uverejnený v časopise „The Angelus“, november-december 2024
Strážcovia tradícií
„Dnešným katolíkom Bratstvo ponúka nekompromisnú pravdu, ktorej sa slúži bezpodmienečne, s prostriedkami, ako podľa nej čestne žiť, pre spásu duší a službu celej Cirkvi.“
1. The Angelus: Ctihodný otče, ako by ste vysvetlili úlohu Bratstva svätého Pia X. v roku 2024? Je skôr než paralelnou cirkvou, ako niektorí tvrdia, predovšetkým svedkom tradície? Misionárskym úsilím po celom svete, ako predtým Otcovia rehole Ducha Svätého? Alebo niečo iné?
Don Davide Pagliarani: Úloha Bratstva v roku 2024 sa v zásade nelíši od úlohy, ktorú plní od svojho založenia a ktorú definujú jeho stanovy, keď hovoria: „Cieľom Bratstva je kňazstvo a všetko, čo s ním súvisí, a nič iné, len to, čo sa ho týka.“ Bratstvo je predovšetkým kňazským Bratstvom, ktoré sa venuje svätosti kňazov, a teda svätosti duší a celej Cirkvi prostredníctvom sviatosti kňazstva. Ako vysvetľujú aj naše stanovy: „Bratstvo je vo svojej podstate apoštolské, pretože taká je aj obeta svätej omše.“
Bratstvo plní túto úlohu od svojho založenia v osobitnom kontexte bezprecedentnej krízy, ktorá sa osobitne dotýka kňazstva, svätej omše, viery a všetkých pokladov Cirkvi. V tomto zmysle pripomína, že tieto poklady sú skutočné a celkom nevyhnutné pre obnovu všetkých vecí. Bez toho, aby si túto úlohu hľadalo, Bratstvo existuje ako privilegovaný svedok tradície v situácii, v ktorej bola táto tradícia zatienená. Je faktom, že Bratstvo sa v tomto ohľade stáva znamením rozporu v prospech tradície Cirkvi. Má jedinečnú silu brániť túto tradíciu, keďže jeho odmietnutie všetkých liberálnych reforiem je neoddiskutovateľné a nekompromisné. A tak sa jeho postoj ukazuje ako priama a úplná odpoveď na to, čo Cirkev v súčasnej situácii potrebuje.
Novinkou posledných rokov je možno spôsob, akým zmätení katolíci vnímajú Bratstvo. Mnohí ho vnímajú tak, že Bratstvo bola oddémonizované. Ľudia ho už nevnímajú ako paralelnú cirkev, ktorá je alebo sa stáva schizmatickou, alebo ako malú skupinu, reagujúcu na modernosť, zafixovanú vo svojich spiatočníckych spôsoboch a neschopnú žiť s dobou. Dnes mu jeho situáciu často závidia a túžia po pokladoch, z ktorých žije. Skrátka, pre mnohých ľudí je referenčným bodom. Katolíkov, ktorí ho objavia, priťahujú jeho kázne, liturgia, láska jeho kňazov, kvalita jeho škôl a atmosféra jeho kaplniek. A stále viac a viac Bratstvo umožňuje katolíkom a kňazom znovuobjaviť poklady Cirkvi. To je veľmi povzbudzujúce.
2. Čo môže Bratstvo svätého Pia X. ponúknuť dnešným katolíkom, čo neposkytujú komunity Ecclesia Dei?
Spoločenstvá, ktoré boli predtým pridružené ku Komisii Ecclesia Dei, ktorá dnes už neexistuje, ponúkajú na svojej úrovni tradičnú liturgiu a ako celok poskytujú tradičnú katechézu. Pri povrchnom posúdení by sa mohlo zdať, že medzi nimi a Bratstvom nie je veľký rozdiel. Oni sami však zdôrazňujú, v čom sa od neho líšia, najmä čo sa týka poslušnosti. Opisujú Bratstvo ako oživené duchom s nádychom sedevakantizmu, ktoré žije, akoby nebolo nikomu zodpovedné, a tak predstavuje nebezpečenstvo pre cirkevnú jednotu a vieru svojich veriacich. Podľa nich, ak to trochu zjednodušíme, tvrdia, že „v Cirkvi“ robia to, čo by sa Bratstvo snažilo robiť „mimo Cirkvi“.
Nehovoria však, že v skutočnosti majú len obmedzenú slobodu. Majú len priestor, ktorý im poskytuje viac či menej benevolentná hierarchia, inšpirovaná vo väčšej či menšej miere personalistickými a liberálnymi princípmi, a bez ohľadu na to neschopná uznať nevyhnutné a prvoradé miesto tradície Cirkvi. V dôsledku toho sú ich apoštolát a vplyv oklieštené, ochromené, ohrozené, takže otázka ich konkrétneho prežitia je čoraz znepokojujúcejšia. Ale je toho viac: samotný zmysel ich pripútanosti k tradícii sa stáva nesúvislým. Táto obmedzená sloboda sa im totiž priznáva v mene osobitnej charizmy, liturgickej preferencie, osobitnej citlivosti. To má niekoľko mimoriadne vážnych dôsledkov.
Po prvé, tradícia už nie je obhajovaná ako nevyhnutná, jediná potrebná vec, ktorá má v Cirkvi neodňateľné práva. Požaduje sa ako prednostné dobro. Nárokujú si právo na tradičnú liturgiu bez toho, aby jasne uviedli, že moderná liturgia je neprijateľná, pretože kazí vieru. Nárokujú si právo na tradičnú náuku bez toho, aby jasne uviedli, že táto tradícia je jedinou zárukou integrity viery, s vylúčením všetkých smerov, ktoré sa od nej odchyľujú. Tradíciu teraz nemožno obhajovať ako zvláštne dobro toho či onoho spoločenstva, ktoré žiada len svoje právo žiť podľa nej, uprednostňujúc iné dobro. Tradíciu treba brániť ako spoločné dobro celej Cirkvi a žiadať ju pre každého katolíka ako jeho výlučné dobro. Na druhej strane tieto spoločenstvá okrem neistoty svojej situácie zisťujú, že sa im kladú podmienky na verejné vyjadrovanie viery. Najmä odpor voči všetkým formám liberalizmu je pre ne nemožný. Tradíciu teraz nemožno účinne brániť bez toho, aby sa zároveň neodsúdili omyly, ktoré jej odporujú. A vytrvalým mlčaním o týchto omyloch človek nakoniec prestáva vnímať, aké sú škodlivé, a postupne si ich osvojuje bez toho, aby si to všimol.
Samozrejme, že tu neposudzujeme dobro, ktoré ten či onen kňaz možno koná v tej či onej situácii, ani horlivosť, ktorá ho možno osobne oživuje v jeho pastoračnej službe. Konštatujeme však, že neistota týchto komunít a podmienenosť, ktorej sú od svojho vzniku konkrétne vystavené, ich objektívne zbavuje plnej slobody bezvýhradne slúžiť univerzálnej Cirkvi.
Zo svojej strany sa arcibiskup Lefèbvre nenechal zastrašiť ani hrozbami, ani údermi; tým, že Bratstvu poskytol prostriedky, ktorými mohlo pokračovať vo svojom boji v prospech Cirkvi, mu rozhodne poskytol najvyššiu slobodu: nie falošnú slobodu, že chce byť nezávislé voči všetkým ľudským autoritám, ale skôr pravú slobodu, že môže úplne a bezpodmienečne pracovať na obnove viery, kňazstva a svätej omše. Dnešným katolíkom Bratstvo ponúka nekompromisnú pravdu, ktorej slúži bezpodmienečne, s prostriedkami, ako podľa nej čestne žiť pre spásu duší a službu celej Cirkvi.
3. Čo je podľa vás najväčšou prekážkou pre tých, ktorí váhajú s účasťou na omšiach Bratstva?
Hlavným dôvodom, ktorý brzdí veriacich, ktorých láka tradičná liturgia, je nepochybne zdanlivá ilegalita našej kanonickej situácie, skutočnosť, že nie sme oficiálne uznaní cirkevnými autoritami. A to nás privádza k otázke poslušnosti, ktorej sme sa už dotkli. Treba správne pochopiť, že hoci konkrétne uznanie a schválenie zo strany autorít je pre dielo Cirkvi vždy žiaduce, v skutočnosti existujú výnimočné situácie, v ktorých to nie je absolútne nevyhnutné.
Samotná situácia Bratstva je závislá od situácie Cirkvi vo všeobecnosti, ktorá už niekoľko desaťročí prechádza bezprecedentnou krízou. Už samotný pápež Pavol VI. hovoril o sebazničujúcej Cirkvi. Tá je, žiaľ, spôsobená podporou, ktorú najvyššie cirkevné autority poskytli moderným omylom, ktoré počas Druhého vatikánskeho koncilu a v reformách, ktoré z neho vyplynuli, hlboko prenikli do celej Cirkvi a viedli k tomu, že nespočetné zástupy veriacich opustili svoju vieru. Takže namiesto toho, aby pápež zachovával poklad viery pre spásu duší a spoločné dobro celej Cirkvi, dal svoju autoritu do služieb zničenia Cirkvi.
K jeho večnej cti patrí, že arcibiskup Lefèbvre odmietol túto sebadeštrukciu a odvážne zachoval tradíciu Cirkvi tým, že odmietol deštruktívne novoty a naďalej ponúkal dušiam nadprirodzené dobrá učenia, svätej omše a sviatostí. No a práve to bol dôvod, prečo sa ho cirkevné autority rozhodli sankcionovať, potlačiť jeho dielo, a tak ho zbaviť kanonického uznania. V tej chvíli nešlo o nič menšie ako o ochranu katolíckej viery a liturgie, ktorá túto vieru vyjadruje. V konfrontácii s týmto zneužitím autority nemohol abp. Lefèbvre súhlasiť s tým, aby zastavil svoju prácu. To by znamenalo opustiť veriacich, ktorí by sa ocitli bez zdravého učenia a tradičnej liturgie a zostali by bez kompasu, ktorý by im pomohol vyrovnať sa s modernými omylmi. Abp. Lefèbvre pochopil, že zrušenie Bratstva bolo zneužitím autority, ktoré vážne ohrozovalo dobro Cirkvi. Teraz je autorita daná pápežovi, aby zachovával dobro Cirkvi, nie aby ho ohrozoval. A poslušnosť mu prináleží vtedy, keď ide o spoluprácu pre dobro Cirkvi, nie keď ide o spoluprácu s cieľom zničiť ju. V dôsledku toho, a vlastne aj napriek sebe samému, mal abp. Lefèbvre odvahu neposlúchať... aby poslúchal. Pamätajúc na to, že z vôle nášho Pána Ježiša Krista je spása duší prvým zákonom Cirkvi, od ktorého závisia všetky ostatné kánonické zákony, radšej poslúchol tento prvý zákon a riskoval, že ho cirkevná hierarchia zavrhne, ako by sa mal vzoprieť tomuto zákonu a podriadiť sa zákazom, ktoré sa na neho valili. „Musíme poslúchať radšej Boha ako ľudí.“
Žiaľ, situácia je rovnaká aj dnes a Bratstvo naďalej kladie na prvé miesto dobro duší a dobro Cirkvi bez toho, aby sa obávalo zastrašovania alebo kritiky. Bolo by veľmi rado, keby ho mohla schváliť najvyššia autorita: to by bolo znamením, že autorita znovu objavila zmysel svojho poslania a pochopila, čo je skutočným dobrom Cirkvi. A bolo by šťastné, keby mohlo naďalej slúžiť Cirkvi s právnym postavením. Ale pokiaľ je cenou za túto legalitu akceptovanie neprijateľného - chýb, ktoré ničia Cirkev, a liturgie, ktorá kazí vieru - radšej bude pokračovať v práci pod nespravodlivým nesúhlasom, ktorý je naň kladený, než by zradilo Cirkev a duše, ktoré nachádzajú útočisko v jeho kaplnkách.
4. Ako môžu rodiny najlepšie využiť to, čo im Bratstvo svätého Pia X. ponúka?
Rodiny sú veľmi osobitným predmetom záujmu Bratstva, pretože práve tam sa rodia a rastú povolania, ako aj mladí ľudia, ktorí budú zakladať rodiny zajtrajška. Tým, že sa rodiny usadia v blízkosti našich priorátov, čerpajú z bohatého farského života, ktorý je živený sviatosťami, riadi sa rytmom modlitby a je oživovaný mnohými ďalšími rodinami, ktoré vytvárajú sieť vzájomnej pomoci a kresťanskej lásky. Čím viac sa rodina zapája do života kaplnky alebo priorátu, tým je silnejšia a schopnejšia dávať dobrý príklad. Oltár sa prirodzene stáva pre takúto rodinu orientačným bodom a zdrojom jej duchovného života; zbožnosť, ktorú prejavuje, jej umožňuje rásť vo veľkorysosti a liturgický a sviatostný život ju postupne odpútava od ducha sveta a podporuje pestovanie kresťanských čností.
Samozrejme, musíme spomenúť školy, ktoré vedie Bratstvo alebo komunity, ktoré sú s ním spojené, v ktorých sa personál usiluje formovať plnohodnotných mužov a ženy, a to tak na intelektuálnej a fyzickej úrovni, ako aj na úrovni morálnej a nadprirodzenej. Tieto školy, hoci sú nedokonalé ako každé ľudské dielo, sú napriek tomu skutočným požehnaním pre rodiny.
Nakoniec by som chcel spomenúť Tretí rád nášho Bratstva, ktorý ponúka najmä rodinám veľmi pevný duchovný rámec, ktorý vedie rodičov pri plnení ich rôznych povinností, a najmä pri ich poslaní vychovávateľov. Touto priamejšou príslušnosťou veriaci využívajú všetky milosti Bratstva získané modlitbami a zásluhami jeho členov a duchovne ho podporujú v jeho boji za Cirkev. To je - spolu s ich osobnou vernosťou veľmi jednoduchým záväzkom ich reguly - veľkou pomocou pre ich osobné posvätenie a pre posvätenie celej ich rodiny.
5. Akému najväčšiemu nebezpečenstvu dnes čelia tradiční katolíci? V čom sú najzraniteľnejší?
Prvé, čo ma napadá, je hrozba svetského ducha, ktorú tvorí pohodlnosť, materializmus, zmyselnosť a letargia. Naši laickí veriaci a samotní členovia Bratstva sú ľudské bytosti ako všetci ostatní, zranení prvotným hriechom, a je dôležité naivne nepodceňovať možné narušenie kresťanského života v duši každého katolíka, či už prostredníctvom ľudskej úcty, ľahostajnosti, sebectva alebo nečistoty. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme sa pred ňou uchránili, a najmä aby sme uchránili mladých ľudí. To si vyžaduje štúdium konkrétnych problémov, ktoré dnes vznikajú najmä kvôli takmer všeobecnému prístupu k internetu, ktorý je príliš často morálnou a ideologickou stokou. Invázia do obrazoviek a ich nekontrolované používanie by mali byť predmetom serióznych štúdií, aby sa zvýšilo povedomie o problémoch, ktoré predstavuje, a aby sa mohli zaviesť rozumné opatrenia na obmedzenie spôsobených škôd a na prijatie ďalších a ďalších preventívnych opatrení.
Ďalším bodom, ktorý treba zdôrazniť, je možno u katolíkov, ktorí boli vždy tradicionalistami, riziko zaspávania v pohodlnej situácii, ktorú získali úsilím starších. To je nebezpečenstvo poľavenia. Zdá sa mi, že naopak, úsilie našich starších na nás kladie povinnosti. Väčšie možnosti, ktoré dnes máme a ktoré nám umožňujú prístup k pokladom svätej omše a tradície, sú nám dané preto, aby sme podľa nich mohli čoraz viac žiť. Nie preto, aby sme si mohli oddýchnuť a odpočinúť si od toho, čo bolo vykonané. Stále je tu veľa, veľa duší, ktoré treba zachrániť, a boj, ktorý treba v ich prospech viesť, je ťažší a potrebnejší ako kedykoľvek predtým. Čas a možnosti, ktoré máme k dispozícii, by nás mali nabádať, aby sme ešte usilovnejšie pracovali na vlastnom posvätení a na rozvoji apoštolských diel. V tomto smere je potrebná veľká štedrosť a predovšetkým apoštolský spôsob života, ktorý je absolútne a rozhodne nadprirodzený.
Napokon, posledným nebezpečenstvom môže byť život v intelektuálnom pohodlí človeka, ktorý vie, že má pravdu, a nakoniec pohŕdavo odsudzuje „tých, ktorí sa mýlia“. Na jednej strane je potreba formácie univerzálna a ľudia sa často mýlia, keď si myslia, že sa už nemajú čo učiť. Naopak, je nevyhnutné pokračovať vo formácii v dôležitých témach, v ktorých má každý katolík povinnosť byť zdrojom svetla, aby osvietil druhých. Na druhej strane je vždy kontraproduktívne posudzovať iných ako menejcenných pod zámienkou, že dostali menej. Katolík hodný tohto mena a oživovaný autentickou láskou by sa mal skôr zamerať na to, aby láskavo prijal tých, ktorí sú v nevedomosti, a tak im mohol pomôcť pri objavovaní pravej viery. Živá, dobrotivá a trpezlivá láska robí pre šírenie viery viac než učenlivé reči, ktoré sú zahltené nepriateľskou, povýšeneckou kritikou.
6. Nachádzame sa v polovici vášho pôsobenia vo funkcii generálneho predstaveného. Aké sú vaše úvahy o uplynulých šiestich rokoch?
Jednou z vecí, ktoré vo mne počas uplynulých šiestich rokov zanechali najhlbší dojem, bola veľkodušnosť, ktorú naši kňazi prejavujú vo svojom apoštoláte; dokázali ju veľmi osobitne preukázať počas krízy COVID. Dokázali obozretne, niekedy veľmi kreatívne, podstúpiť určité primerané riziko, aby čo najlepšie reagovali na potreby duší. Toto obdobie ukázalo schopnosť Bratstva nájsť vhodné odpovede na výnimočnú situáciu, pričom duchovné dobro veriacich bolo na prvom mieste. Bola to krásna ilustrácia zásady, ktorú sme už pripomenuli: „Spása duší je prvým zákonom Cirkvi.“
Ďalšiu pozoruhodnú lekciu z posledných rokov nám poskytlo Motu proprio Traditionis custodes. Tento dokument, ktorý je logicky súčasťou perspektívy súčasného pontifikátu, opäť a definitívne potvrdil veľkú rozvážnosť a hlbokú múdrosť rozhodnutia arcibiskupa Lefèbvra z roku 1988: tým, že pristúpil k vysväteniu biskupov napriek absencii pápežského mandátu, skutočne poskytol Bratstvu prostriedky, aby mohlo pokračovať vo svojom poslaní „strážcu tradície“. Aktuálnosť tohto rozhodnutia sa dnes zdá byť nesporná. Kde by sme boli bez našich biskupov? Kde by bola tradícia v Cirkvi? A kto iný má dnes takú slobodu, akú máme my, aby sme mohli naplno žiť podľa pokladov Cirkvi? Niet pochýb, že rast nášho apoštolátu možno vysvetliť novými dôkazmi [o múdrosti svätení].
7. Hovoríte o našich biskupoch a myslím, že všetci máme na mysli smutnú smrť biskupa Tissiera de Mallerais. Čo znamená jeho odchod pre Bratstvo? Mohli by ste hovoriť o dôsledkoch, ktoré to bude mať na prostriedky, ktoré má Bratstvo k dispozícii na vykonávanie svojho poslania? Inými slovami, keď sa vrátime do polovice vášho funkčného obdobia, aký je váš pohľad na nasledujúcich šesť rokov?
Smrť biskupa Tissiera de Mallerais je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Bratstva. Skutočne sa obrátila jedna stránka našich dejín, stránka, ktorá vstupuje do večnosti. Ale aká veľkolepá stránka! Biskup Tissier bol prítomný od začiatku, od prvých hodín ságy o arcibiskupovi Lefèbvrovi. Žil v blízkosti nášho zakladateľa, zdieľal s ním radosti i bolesti, ktoré sprevádzali rast Bratstva, až bol nakoniec vybraný za jedného zo štyroch biskupov, ktorí nastúpili po ňom. A celý jeho život bol životom horlivej a odvážnej vernosti v boji za vieru a za poslanie Bratstva. Za Cirkev, za duše, a to až do konca. Išiel dokonca nad svoje sily. Jeho veľkodušnosť a horlivosť ho niesli ďalej, ako ho boli schopné zaviesť jeho kroky.
Mal tiež jedinečnú vášeň rozprávať nám o arcibiskupovi Lefèbvrovi a dejinách Bratstva. Chýba nám. Sme však hrdí na biskupa Tissiera de Mallerais. Hrdí na nášho biskupa a na príklad, ktorý nám zanechal.
Je však zrejmé, že Prozreteľnosť k nám hovorí prostredníctvom tejto udalosti. Je úplne jasné, že jeho smrť nastoľuje otázku pokračovania práce Bratstva, ktoré má teraz len dvoch biskupov a ktorého poslanie pre duše sa zdá byť stále potrebnejšie v čase hrozného zmätku, ktorý dnes Cirkev prežíva. Túto otázku však možno riešiť len v pokoji a modlitbe. Podľa príkladu arcibiskupa Lefèbvra sa Bratstvo necháva viesť Prozreteľnosťou, ktorá vždy jasne naznačila cesty, po ktorých treba ísť, a rozhodnutia, ktoré treba prijať. Dnes, tak ako včera, nás táto Prozreteľnosť usmerňuje. Budúcnosť je v jej rukách a my ju s dôverou nasledujeme. Keď príde čas, budeme vedieť, ako sa podľa svedomia ujať svojich povinností. Pred dušami a pred členmi Bratstva. Pred Bohom. Zostaňme v pokoji a jednoducho zverme túto záležitosť Panne Márii.
Pokiaľ ide o budúcnosť, hovoriac všeobecnejšie, pevne dúfam, že v nasledujúcich rokoch budú kňazi a veriaci laici pripisovať novú dôležitosť životne dôležitej otázke: potrebe povolaní. Nielen pokiaľ ide o spôsoby, ako prilákať do služby Kristovej čoraz viac nových povolaní, či už do kňazského alebo rehoľného života, ale aj o spôsoby, ako zabezpečiť vytrvalosť tých, ktorí povolanie majú.
A myslím si, že musíme pochopiť najmä to, že sa musíme viac modliť. Áno, modliť sa. Modlite sa, aby Boh poslal robotníkov na svoju žatvu, pretože je hojná a nie je ich veľa. A modlite sa, aby ste mu ďakovali za už prijaté povolania, pretože posledných niekoľko rokov bolo v tomto smere veľmi povzbudivých. Ideál svätosti však musí stále viac priťahovať zasvätené duše a byť stále príťažlivejší medzi našimi mladými ľuďmi. Duše čakajú. Sú smädné. Potrebujú légie apoštolov. A týchto apoštolov, pastierov či kontemplatívne duše vychováva jedine Boh. Preto sa musíme modliť k Bohu, aby volal a aby sa veľkorysé duše dokázali otvoriť jeho hlasu a verne naň odpovedať. O túto milosť prosme najmä Nepoškvrnenú Pannu, Matku Súcitu, Matku kňazov a vzor rehoľných duší.
Nech vás Boh žehná.
Don Davide Pagliarani, generálny predstavený
‘The Angelus’
november-december 2024
Preklad: DeepL, úprava textu: PK