Ani schizmatici, ani neposlušní
Tvárou v tvár množstvu vyhlásení, článkov a rozhovorov, ktoré prezentujú Kňazské bratstvo svätého Pia X. ako zodpovedné za rozkol v Cirkvi, obviňujú ho z veľmi vážnej neposlušnosti voči Svätému Otcovi alebo dokonca zo skutočnej schizmy, sa zdá vhodné napísať niekoľko riadkov na objasnenie tejto otázky.
Naša metóda bude vždy rovnaká: nebudeme sa opierať o dojmy, „fámy“, ani o špekulácie či úvahy náhodných komentátorov, ale o katolícku teológiu čerpajúcu zo svojich prameňov – zo stáleho Magistéria a z učenia veľkých teológov a kánonistov.
1. Kňazské bratstvo svätého Pia X. nie je schizmatické
Kardinál Tomáš de Vio (Kajetán), jeden z najväčších teológov všetkých čias, výslovne uvádza:
„Neposlušnosť voči najvyššiemu veľkňazovi, hoci aj tvrdošijná, sama osebe nepredstavuje schizmu. Schizmou je odmietnutie podriadiť sa mu ako hlave celej Cirkvi.“¹
Aký je rozdiel medzi obyčajnou neposlušnosťou, ktorá nevedie k schizme, a neposlušnosťou, ktorú sprevádza vzbura zahŕňajúca odmietnutie podriadenosti a ktorá predstavuje schizmu?
Kardinál Kajetán to vysvetľuje jasne. Pápežov príkaz môžem neposlúchnuť z troch dôvodov:
- pretože to, čo prikazuje, sa mi nepáči alebo sa mi to zdá nespravodlivé;
- pretože sa domnievam, že voči mne koná nespravodlivo;
- pretože ho neuznávam za svojho predstaveného.
V prvých dvoch prípadoch nejde o schizmu; v treťom prípade o schizmu ide.²
Rozdiel je zrejmý. Ak pápeža neuznávam za svojho predstaveného, nebudem ochotný poslúchnuť ho za žiadnych okolností, nech by mi prikázal čokoľvek. Ak ho však uznávam za svojho predstaveného, môžem ho v konkrétnej veci neposlúchnuť, no naďalej som pripravený poslúchať ho, preto nie som schizmatik.
Inak by bol schizmatikom každý, kto neposlúchne pápežský príkaz, napríklad tým, že sa odmietne postiť v predpísané dni alebo sa nezúčastní nedeľnej svätej omše. To je však evidentný nezmysel.
„Často sa totiž stáva, že človek odmietne vykonať príkaz svojho predstaveného, pričom ho naďalej uznáva za svojho predstaveného.“³
Túto náuku kardinála Kajetána prijali bez výnimky všetci neskorší kánonisti a teológovia.
Ak však vezmeme do úvahy stále stanovisko Bratstva a vyhlásenia jeho predstavených, je zrejmé, že neposlúcha pápeža nie preto, že by ho odmietalo uznať za svojho predstaveného alebo sa mu podriadiť, ale preto, že verí, že nemôže prijať niektoré jeho príkazy. Spadáme teda pod prvý prípad, ktorý opisuje kardinál Kajetán.
Bratstvo totiž spomína pápeža v Kánone svätej omše (čím dáva najavo, že ho uznáva za svojho predstaveného) a poslúcha Svätú stolicu vo všetkých záležitostiach, pri ktorých neexistuje istota ani pravdepodobnosť modernizmu (napríklad pokiaľ ide o laicizáciu, pri žiadostiach o dišpenzy alebo milosti vyhradené Svätému Otcovi, pri vyhlasovaní jubilejných rokov a podobne). Je tiež pripravené poslúchnuť pápeža vo všetkom za predpokladu, že jeho príkazy nebudú vyžadovať prijatie modernistických náuk Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového obdobia.
Bratstvo teda v žiadnom prípade nie je schizmatické.
Je teda neposlušné? Veď človek nemusí byť schizmatikom, a predsa môže byť vážne neposlušný. Na túto otázku odpovieme v treťom bode.
2. Biskupské vysviacky udelené bez apoštolského mandátu nepredstavujú schizmatický čin a nerobia z Bratstva schizmatické spoločenstvo
Najprv treba pripomenúť, že až do konca stredoveku nebola biskupská vysviacka vyhradená pápežovi. To znamená, že pápež za normálnych okolností biskupov nevymenúval a dokonca ani nepotvrdzoval ich vymenovanie, keď ho vykonal niekto iný. Pápežská výsada vymenúvať alebo potvrdzovať biskupov sa objavila až na konci 13. storočia a skutočne sa ustálila až v nasledujúcom storočí.
Niekto by mohol namietať, že v staroveku síce dochádzalo k biskupským vysviackam bez zásahu pápeža, nikdy však nie proti jeho vôli. To však nie je vždy pravda.
V časoch svätého Augustína z Hippa boli niektorí biskupi vysvätení za pomocných biskupov v diecézach, ktoré už mali svojho sídelného biskupa. Iní boli prekladaní z jedného biskupského stolca na druhý v rozpore s ustanoveniami ekumenických koncilov, a teda aj proti vôli pápeža, ktorý tieto koncily schválil. Mnohí poukazovali na neregulérnosť týchto činov, no nikto ich neoznačoval za schizmatické.
Aj v neskoršom období, počas 12. a 13. storočia, boli niektorí biskupi najmä z radov žobravých reholí vysvätení bez dodržania riadneho kánonického postupu, čím konali proti vôli pápeža. Aj vtedy Svätá stolica zasiahla, aby obnovila poriadok, ale nikoho nepovažovala za schizmatika. K tejto otázke sa podrobnejšie vrátim v samostatnom článku.
Z toho všetkého vyplýva, že výhradné právo pápeža na udeľovanie mandátu pre biskupskú konsekráciu nepatrí do božského, ale do cirkevného práva.
Z božského práva však vyplýva, že biskup musí zostať v spoločenstve s pápežom. Ako sme ukázali v prvom bode, biskupi Bratstva nie sú schizmatici, a preto sú plne v spoločenstve s pápežom.
Žiadny teológ ani kánonista – prinajmenšom až do obdobia Druhého vatikánskeho koncilu – neuvádza biskupskú vysviacku bez apoštolského mandátu medzi príkladmi schizmatických činov.
V tradičnom kánonickom práve sa až do roku 1951 biskupská vysviacka bez mandátu trestala iba suspenziou; nepovažovala sa teda za schizmu, keďže schizma bola trestaná exkomunikáciou.
Ani po roku 1951, keď bol trest sprísnený zo suspenzie na exkomunikáciu, žiadny teológ ani kánonista netvrdil, že každá biskupská vysviacka bez apoštolského mandátu sama osebe predstavuje schizmu.
Myšlienka, že biskupská vysviacka bez apoštolského mandátu je zo svojej podstaty schizmatickým činom, sa objavila až pri biskupských vysviackach, ktoré vykonal arcibiskup Lefebvre v roku 1988. V teologickej ani kánonickej tradícii to však nemá nijaký precedens.
Napokon by sa azda za schizmatickú – alebo prinajmenšom za smerujúcu k schizme – mohla považovať taká vysviacka bez mandátu, ktorá by chcela novému biskupovi udeliť aj moc biskupskej jurisdikcie, teda právo spravovať diecézu a vykonávať autoritu nad kňazmi a veriacimi.
Podľa učenia, ktoré jasne vyhlásili pápeži Pius VI. a Pius XII., však biskup prijíma jurisdikčnú moc nie prostredníctvom biskupskej vysviacky, ale prostredníctvom kánonického poverenia, ktoré dostáva od pápeža (Druhý vatikánsky koncil učí opak). Nárok udeľovať jurisdikčnú moc proti vôli pápeža by preto predstavoval uzurpáciu jeho autority a smerovanie k schizme.
Bratstvo si však nikdy nenárokovalo udeľovať svojim biskupom jurisdikčnú moc.
Biskupi Bratstva ako biskupi nemajú nijakú riadiacu moc nad veriacimi ani nad kňazmi. Majú iba moc vyplývajúcu zo sviatosti posvätného stavu, teda moc udeľovať sviatosti (birmovanie a kňazskú vysviacku), ako aj tie sväteniny, ktoré sú vyhradené biskupom.
Táto moc však nepochádza od pápeža, ale priamo od Boha prostredníctvom biskupskej vysviacky.
Preto tu nejde ani o uzurpáciu moci, ktorá patrí rímskemu veľkňazovi, ani o smerovanie k schizme.
3. Bratstvo nie je ani neposlušné
Podľa katolíckej náuky poslušnosť nie je absolútnou hodnotou – ani poslušnosť voči rímskemu veľkňazovi.
Ako učí Tomáš Akvinský:
„K zneužitiu autority môže dôjsť […] vtedy, keď to, čo predstavený prikazuje, odporuje cieľu, pre ktorý bola autorita ustanovená. Napríklad keď prikazuje vykonať zlý skutok, odporujúci čnosti, ktorú má táto autorita podporovať a chrániť. V takom prípade človek nielenže nie je povinný predstaveného poslúchnuť, ale je dokonca povinný neposlúchnuť ho, tak ako svätí mučeníci radšej podstúpili smrť, než by poslúchli bezbožné príkazy tyranov.“⁴
Rovnaké učenie nachádzame aj v encyklike Diuturnum illud pápeža Leva XIII. z 29. júna 1881.
Navyše, ak nespravodlivý príkaz predstaveného predstavuje nebezpečenstvo pre vieru, potom aj samotná neposlušnosť musí byť verejná.
Opäť to výslovne potvrdzuje svätý Tomáš:
„Ak hrozí bezprostredné nebezpečenstvo pre vieru, predstavení musia byť svojimi podriadenými verejne napomenutí. Preto svätý Pavol, ktorý bol podriadený svätému Petrovi, ho verejne pokarhal pre bezprostredné nebezpečenstvo pohoršenia vo veci viery. A ako uvádza Glossa, citujúc svätého Augustína k druhej kapitole Listu Galaťanom: ‚Sám Peter tým dal predstaveným príklad: ak by sa niekedy odchýlili od správnej cesty, nemali by odmietať napomenutie ani od svojich podriadených.‘“⁵
Veľký dominikánsky teológ Juan de Torquemada zhŕňa všetko uvedené týmito slovami:
„Ak rímsky veľkňaz prikáže niečo, čo je samo osebe zlé, teda čo odporuje Božiemu zákonu, viere alebo spáse duší, potom v takom prípade nie je nedovolené oddeliť sa od rímskeho veľkňaza neposlušnosťou, a preto sa to nemá nazývať schizmou.“⁶
Jasnejšie sa to už povedať nedá. A opäť treba zdôrazniť, že nejde o ojedinelý názor jedného teológa, ale o jednomyseľné učenie celej teologickej tradície.
4. Bratstvo konalo správne vzhľadom na stav núdze, v ktorom sa nachádza viera
Môžeme však povedať, že príkaz, ktorý Bratstvo odmietlo poslúchnuť, bol „sám osebe zlý“ alebo dokonca „hriešny“? Veď upustiť od biskupských vysviacok samo osebe nie je zlým skutkom. Mohlo by sa teda zdať, že hoci Bratstvo neupadlo do schizmy, predsa sa len dopustilo veľmi vážneho aktu neposlušnosti.
Odpovedáme, že upustenie od biskupských vysviacok, posudzované abstraktne, skutočne nie je zlým skutkom. Ak sa však posudzuje vo svetle súčasných konkrétnych okolností v Cirkvi, potom sa stáva zlým a dokonca trestuhodným.
V dnešnej situácii v Cirkvi by sa Bratstvo svätého Pia X., keby nevykonalo biskupské vysviacky 1. júla, nevyhnutne ocitlo pred nevyhnutnou alternatívou: buď by postupne zaniklo, alebo by prinajmenšom fakticky prijalo novú liturgiu, ako aj koncilové a pokoncilové náuky.
Bez vysviacok z 1. júla by sa Bratstvo o niekoľko rokov ocitlo bez biskupov, keďže tí, ktorí dnes vykonávajú túto službu, by prirodzenou smrťou zomreli.
Bez biskupov by už nebolo kňazských vysviacok; bez vysviacok by nebolo kňazov; a z dlhodobého hľadiska by nebola tradičná svätá omša, tradičné sviatosti ani integrálne vyučovanie katolíckej náuky.
Jedinou alternatívou by bolo žiadať biskupov z Ríma, aby svätili kňazov diecézni biskupi alebo posielať veriacich ku kňazom vo farnostiach. Každé z týchto riešení by však znamenalo minimálne praktické prijatie falošných koncilových a pokoncilových náuk.
Vidíme to už dnes. Dikastérium pre náuku viery v prílohe k dekrétu o exkomunikácii, uverejnenom 2. júla, požaduje od všetkých, ktorí sa chcú vrátiť „do plného spoločenstva s Rímom“, aby podpísali vyhlásenie, že prijímajú Druhý vatikánsky koncil podľa výkladu súčasného Magistéria a že sa zaväzujú nikdy nekritizovať učenie pápeža.
Bez biskupských vysviacok by preto bolo Bratstvo prinútené prijať náuky, ako sú náboženská sloboda, ekumenizmus, kolegialita, neprípustnosť trestu smrti, možnosť svätého prijímania pre rozvedených a znovu zosobášených alebo požehnávanie homosexuálnych párov; alebo by sa prinajmenšom muselo zaviazať, že ich nebude verejne kritizovať.
Z toho vyplýva, že pápežov príkaz, posudzovaný v konkrétnych okolnostiach, za ktorých bol vydaný, nariaďuje skutok, ktorý sa stáva objektívne zlým a trestuhodným, pretože nikdy nie je dovolené prijať alebo prestať odsudzovať to, čo odporuje viere.
V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že doktrinálne postoje Bratstva nie sú iba obyčajnými názormi, osobnými preferenciami, špecifickou citlivosťou či otázkou vkusu, ale predstavujú katolícku náuku, definitívne vyučovanú stálym Magistériom Cirkvi. Na presvedčenie o tom si stačí prečítať dokumenty všetkých pápežov a spisy všetkých teológov pred Druhým vatikánskym koncilom.
Preto sa ich nemožno vzdať, keďže patria k samotnému pokladu viery. Keď pápež žiada opak, je zrejmé, že jeho príkaz je – slovami Juana de Torquemadu – v rozpore „s Božím zákonom, s vierou alebo so spásou duší“. Z toho vyplýva, že pápeža možno nielen neposlúchnuť, ale že je to dokonca povinnosť.
Napokon odpovedzme na poslednú námietku: „Kto ste vy, aby ste tvrdili, že niektoré koncilové a pokoncilové náuky odporujú tradičnej doktríne? Takýto úsudok patrí výlučne najvyššej autorite, teda pápežovi.“
Ak by to však bola pravda, aký zmysel by potom mali slová Torquemadu a všetkých ostatných teológov, ktorí tvrdia, že každý kresťan má právo neposlúchnuť pápeža, ak objektívne prikazuje niečo zlé?
Keď pápež Alexander VI. pod hrozbou exkomunikácie zakázal svojej milenke Giulii Farnese opustiť ich spoločný život a vrátiť sa k jej zákonitému manželovi, mala ho podľa tejto logiky poslúchnuť len preto, že jej neprináležalo posudzovať súlad pápežských rozhodnutí s Božím zákonom?
Podobne aj dnes, keď katolíci vystupujú proti udeľovaniu svätého prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným alebo proti schvaľovaniu homosexuálnych skutkov, uzurpujú si tým právomoc, ktorá patrí výlučne pápežovi?
Záver
Bratstvo nie je ani schizmatické, ani neposlušné. Exkomunikácie, ktoré boli proti nemu vyhlásené, sú bez účinku, pretože tam, kde niet zločinu, nemôže byť ani trest. Rana síce existuje, ale nespôsobili sme ju my.
S dôverou, ba dokonca s istotou, opierajúc sa o prisľúbenia, ktoré náš Pán Ježiš Kristus dal svojej Cirkvi, veríme, že jedného dňa sa cirkevná autorita vráti k autentickej katolíckej náuke a uzná našu úplnú nevinu.
P. Daniele Di Sorco FSSPX
Poznámky
- Komentár k Summe teologickej svätého Tomáša Akvinského, II–II, otázka 39, článok 1, bod III.
- Tamže, bod VII.
- Tamže.
- Komentár k Sentenciám (In II Sententiarum), 2. kniha, rozlíšenie 44, otázka 2, článok 2.
- Summa Theologica, II–II, otázka 33, článok 4, odpoveď na druhú námietku (ad 2).
- Summa de Ecclesia, kniha IV, časť I, kapitola 11.