Pridal/a Admin dňa Po, 06.11.2023 - 22:52

Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (3)

PRVÁ ČASŤ - Liberalizmus: Princípy a uplatnenie

1. KAPITOLA - Korene liberalizmu

„Ak nebudete čítať, skôr alebo neskôr zradíte, pretože nepochopíte koreň zla!“ Týmito silnými slovami odporúčal jeden z mojich spolupracovníkov¹ seminaristom v Ecône čítanie dobrých diel, pojednávajúcich o liberalizme. Je to tak, nemožno pochopiť súčasnú krízu Cirkvi ani spoznať pravú tvár osobností súčasného Ríma, a preto ani zaujať správny postoj k udalostiam, ak sa človek nepýta na príčiny, ak sa nevráti do histórie, ak neobjaví ich prvý zdroj v liberalizme, odsúdenom pápežmi posledných dvoch storočí.

Naše svetlo – hlas pápežov

Vráťme sa teda na začiatok, ako to robia pápeži, keď zavrhujú práve prebiehajúce prevraty. Všetci pápeži od Pia VI. až po Benedikta XV. hľadia pri odsudzovaní liberalizmu hlbšie do minulosti a spájajú krízu s horlivým bojom proti Cirkvi, začatým v 16. storočí protestantizmom, a s naturalizmom, vzniknutým a sprvu šíreným práve vďaka protestantskej heréze.

Renesancia a naturalizmus

Naturalizmus môžeme nájsť už v renesancii, ktorej snaha po znovuobjavení bohatstva starých pohanských kultúr, najmä gréckej kultúry a umenia, došla až k prehnanej oslave človeka, prirodzenosti, prirodzených síl. Vyvyšovaním dobroty a sily prirodzenosti došlo v poňatí ľudského ducha k podce-ňovaniu a vymiznutiu nutnosti milosti, určeniu ľudí k nadprirodzenému poriadku a svetla prineseného zjavením. Pod zámienkou umenia sa všade, dokonca i do kostolov, zavádzal kult tela – a o kulte tela možno hovoriť bez preháňania – ten, ktorý slávi svoj triumf v Sixtínskej kaplnke v Ríme. Z pohľadu umeleckého majú tieto diela svoju nespochybniteľnú hodnotu, bohužiaľ sú však hlavne oslavou telesnosti, čo je v rozpore s učením Evanjelia: „Lebo telo žiada proti Duchu a Duch potom proti telu,“ hovorí sv. Pavol (Gal 5, 17).

Neodsudzujem toto umenie, pokiaľ je vyhradené svetským múzeám, ale nevidím v ňom prostriedok pre vyjadrenie pravdy o vykúpení, totiž o obnovenej prirodzenosti šťastne sa poddávajúcej milosti Božej. Moje hodnotenie je však celkom iné, pokiaľ ide o barokové umenie katolíckej protireformácie, najmä v krajinách vzdorujúcich protestantizmu: barok síce pracuje s bucľatými anjelikmi, ale je umením pohybu a patetického výrazu, je triumfálnym zvolaním oslavy vykúpenia, spevom víťazstva katolíckej viery nad pesimizmom chladného a zúfalého protestantizmu.

Protestantizmus a naturalizmus

Prísne vzaté, môže sa zdať zvláštnym a paradoxným hodnotiť protestantizmus ako istý naturalizmus. U Luthera nenájdeme nič z onoho velebenia podstatnej dobroty prirodzenosti, pretože podľa neho je prirodzenosť nenapraviteľne padnutá a žiadostivosť nepremožiteľná. Avšak tento nadmieru nihilistický postoj, ktorý k sebe protestanti zaujímajú, vedie v praxi k naturalizmu – zneuznávaním a vyvyšovaním sily obyčajnej viery vyčleňujú Božiu milosť a nadprirodzený poriadok do oblasti abstraktných pojmov. Pre protestantov milosť nepôsobí skutočnú vnútornú obnovu; krst nie je obnovou vnútorného nadprirodzeného stavu, je len aktom viery v Ježiša Krista, ktorý ospravedlňuje a zachraňuje. Prirodzenosť nie je obnovená milosťou, zostáva ako taká celkom skazená a vierou človek od Boha získa jednoducho len diskrétne prikrytie svojich hriechov, podobne ako bola Noemova nahota zakrytá plášťom. Odtiaľ teda celý nadprirodzený organizmus, ktorý krst vnáša do prirodzenosti, do ktorej sa zakoreňuje, všetky vliate cnosti a dary Ducha Svätého, to všetko je pre protestantov ničím, je to obmedzené na onen bezhlavý akt dôverčivej (fiduciálnej) viery vo Vykupiteľa, ktorý sa zmilúva len preto, aby sa od svojho stvorenia zase vzdialil za stále rovnako obrovskú priepasť medzi človekom navždy úbohým a trikrát svätým transcendentným Bohom. Ich pseudosupernaturalizmus, ako ho nazýva P. Garrigou-Lagrange, nakoniec predsa len ponecháva človeka – hoci vykúpeného – jeho prostým prirodzeným schopnostiam a on sa tak fatálne prepadáva do naturalizmu, čím sa oba extrémy spájajú! Jacques Maritain priliehavo popisuje naturalistický výsledok luteránstva:

„Ľudskej prirodzenosti postačí len odhodiť ako zbytočné teologické príslušenstvo plášť milosti, ktorý pre ňu nič neznamená, a dôverčivú vieru preniesť na seba, čím sa už zmení na milé oslobodené zviera, ktorého neomylný stály pokrok dnes očarúva svet.“²

Tento naturalizmus sa uplatňuje najmä v občianskom a spoločenskom poriadku: milosť sa obmedzuje na pocit fiduciálnej viery, vykúpenie spočíva už len v individuálnej a súkromnej zbožnosti, bez dôsledkov pre verejný život. Verejný život - totiž ekonomika a politika – je takto odsúdený rozvíjať sa mimo nášho Pána Ježiša Krista. Nanajvýš sa môže stať, že protestant bude pozerať na svoj ekonomický úspech ako na kritérium ospravedlnenia v Božích očiach a v tomto zmysle si môže nado dvere umiestniť citát zo Starého zákona: „Uctievaj Pána (darmi) z majetku svojho a dávaj mu z prvotín každej svojej úrody; a budú plné obilia tvoje sýpky a tvoje lisy budú oplývať vínom“ (Prísl 3, 9-10).

Výstižný postreh prináša Jacques Maritain aj o protestantskom materializme, z ktorého neskôr vznikol hospodársky liberalizmus a kapitalizmus:

„Za Lutherovými výzvami spasiteľnému Baránkovi, za jeho nadšenou dôverou a vierou v odpustenie hriechov, za tým všetkým stojí ľudské stvorenie, ktoré zdvíha hlavu a veľmi dobre koná svoje obchody v bahne, do ktorého je Adamovou vinou ponorené! Vo svete si poradí, bude sa riadiť vôľou k moci, imperialistickým inštinktom, zákonom tohto sveta, ktorý je jeho vlastným svetom. Boh je už len mocný spojenec.“³

Výsledkom protestantizmu bolo to, že sa ľudia upli viac na časné statky a zabudli na statky večné. Aj keď je verejná morálka zvonka kontrolovaná istým puritánstvom, ľudské srdcia predsa neprestupuje pravý kresťanský duch, duch nadprirodzený, totiž prvenstvo duchovného. Protestantizmus nevyhnutne vedie k vyhláseniu sebaurčenia poriadku (do)časného voči poriadku duchovnému. A práve toto sebaurčenie nachádzame aj v liberalizme. Pápeži sa teda nijako nemýlili, keď zavrhovali tento naturalizmus protestantského pôvodu ako koreň liberalizmu, ktorý otriasol kresťanstvom v rokoch 1789 a 1848.