Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (2)
ÚVOD
Kam kráčame? Aký bude koniec všetkých súčasných prevratov? Tým hlavným nie sú až tak vojny, atómové alebo ekologické katastrofy, ale predovšetkým revolúcia zvonku i zvnútra Cirkvi a nakoniec apostáza, zachvacujúca celé predtým katolícke národy a dokonca i cirkevnú hierarchiu až po najvyššie miesta. Rím akoby bol zasiahnutý úplnou slepotou; večnému Rímu, ochromenému iným Rímom - liberálnym Rímom, ktorý ho okupuje – neostáva než mlčať. Zdroje božskej milosti a viery vysychajú a žily Cirkvi rozvádzajú na všetky strany smrteľný jed naturalizmu.
Tejto hlbokej kríze nemožno porozumieť, ak nevezmeme na zreteľ ústrednú udalosť tohoto storočia, Druhý vatikánsky koncil. Moja mienka o stranách onoho koncilu je, ako verím, dosť známa, a tak môžem rovno povedať, čo si o ňom myslím. Bez toho, že by som odmietal koncil ako celok,, myslím, že je tou najväčšou pohromou tohto storočia a všetkých stáročí, uplynutých od založenia Cirkvi. Neusudzujem tak podľa iných meradiel než podľa jeho plodov, používajúc kritérium, ktoré nám dal náš Pán (Mt 7, 16). Keď kardinála Ratzingera požiadali, aby poukázal na niektoré dobré plody koncilu, nevedel, čo má odpovedať.1 A keď som sa jedného dňa spýtal kardinála Garrona, ako mohol „dobrý“ koncil vydať tak zlé ovocie, odpovedal mi: „Za to nemôže koncil, ale oznamovacie prostriedky!“2
Krátka úvaha tu môže napomôcť dobrému úsudku: ak v pokoncilovej dobe prevláda v Cirkvi revolúcia, nie ej to jednoducho preto, že ju tam koncil sám zaviedol? „Koncil, to je rok 17893 v Cirkvi,“ vyhlásil kardinál Suenens. „Problémom koncilu bolo vstrebať hodnoty dvoch storočí liberálnej kultúry,“4 hovorí kardinál Ratzinger a vysvetľuje: Pius IX. vo svojom Syllabe definitívne zavrhol svet vzídený z revolúcie, a to odsúdením vety: „Rímsky veľkňaz sa môže a musí zmieriť a vyrovnať s pokrokom, liberalizmom a moderným poňatím spoločnosti“ (č. 80). Koncil, hovorí otvorene Jozef Ratzinger, bol „Antisyllabom“, lebo uskutočnil toto zmierenie Cirkvi a liberalizmu, a to najmä v Gaudium et spes, najdlhšom koncilnom dokumente. Pápeži 19. storočia, ako sa zdá, nedokázali rozoznať, čo v revolúcii z r. 1789 obsahovalo kresťanské pravdy a čo si z nej teda Cirkev mohla privlastniť.
Takéto vyhlásenie je niečo úplne dramatického, zvlášť z úst predstaviteľov cirkevného magistéria! Čo bolo podstatou revolúcie roku 1789? Bol to naturalizmus a protestantský subjektivizmus, uzatvorený do právnych noriem a vnútený spoločnosti doposiaľ ešte katolíckej. Odtiaľ potom pochádzajú proklamácie práv človeka bez Boha, odtiaľ vyvyšovanie subjektívneho presvedčenia jednotlivca na úkor objektívnej pravdy, odtiaľ právna rovnosť všetkých vyznaní a odtiaľ konečne tiež usporiadanie spoločnosti bez Boha, mimo nášho Pána Ježiša Krista. Jediné slovo popisuje túto netvorskú teóriu: liberalizmus.
Tu sa bohužiaľ naozaj dotýkame „skrytej bezbožnosti“ (2 Sol 2,7), keď skoro po Veľkej francúzskej revolúcii diabol povzbudil vo vnútri Cirkvi mužov naplnených duchom pýchy a novotárstva, aby – presvedčení, že sú inšpirovanými reformátormi – snívali o zmierení Cirkvi s liberalizmom, aby sa pokúšali uskutočniť cudzoložné spojenie medzi Cirkvou a princípmi revolúcie. Vari možno zmieriť nášho Pána Ježiša Krista s množstvom omylov, ktoré sú v úplnom rozpore s jeho milosťou, jeho pravdou, jeho Božstvom, jeho vševládou? Nie, pápeži sa nemýlili, keď – opretí o tradíciu, a preto tiež zaštítení Duchom Svätým – s pozoruhodnou stálosťou odsudzovali z pozície najvyššej autority veľkú liberálno-katolícku zradu. Ako sa teda liberálnej sekte podarilo vnútiť svoje postoje všeobecnému koncilu? Ako sa stalo, že neprirodzené spojenie medzi Cirkvou5 a revolúciou splodilo obludu, ktorej blúznenie dnes napĺňa hrôzou i jej niekdajších najvrúcnejších stúpencov? Na tieto otázky sa snažím odpovedať v pojednaniach o liberalizme, v ktorých tiež ukazujem, že jed liberalizmu už raz preniknuvší do Cirkvi ju prirodzene vedie až k odpadnutiu od viery.
Od liberalizmu k apostáze, to je teda téma nasledujúcich kapitol. Iste, žiť v dobe odpadnutia od viery nie je nič povznášajúceho. Pomyslime však, že všetky časy a všetky storočia prináležia nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi: Ipsius sunt tempora et saecula, hovorí nám veľkonočná liturgia. Toto storočie apostázy náleží, určite inak než storočia viery, Ježišovi Kristovi. Na jednej strane apostáza mnohých ukazuje hrdinskú vernosť nemnohých; bolo to tak v Izraeli za čias proroka Eliáša, kedy Boh uchránil len sedemtisíc mužov, ktorí nepadli na kolená pred Baalom (3 Kr 19, 18). Nepadajme teda na kolená pred modlou „kultu človeka“6, ktorý „si sadne v chráme Božom a bude si počínať, ako by bol Bohom“ (2 Sol 2, 4). Zostaňme katolíkmi, ktorí sa klaňajú jedinému pravému Bohu, nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi spolu s jeho Otcom a Duchom Svätým!
Ďalej, ako o tom svedčia cirkevné dejiny, doba krízy vždy pripravuje dobu viery vo vernosti tradícii, skutočnú obnovu. Je na vás, drahí čitatelia, k tejto obnove prispieť pokorným prijatím toho, čo nám Cirkev ústami pápežov až do Druhého vatikánskeho koncilu odovzdávala a čo vám teraz odovzdávam ja sám. Je to ono stále učenie, ktoré som prijal bez postranných úmyslov, náuka, ktorú vám odovzdávam tak, ako som ju prijal: Quam sine fictione didici, sine invidia communico7.
1 Kardinál Joseph Ratzinger: Zur Lage des Glaubens. Ein Gespräch mit Vittorio Messori. Mníchov-Zürich-Viedeň, nakladateľstvo Neue Stadt, 1985, s. 39 - 43. (České vydanie: O viere dnes. Rozhovor s Vittoriom Messorim. Olomouc, Matica cyrilometodská, 1998, s. 27 - 30 – pozn. vydavateľa.)
2 Rozhovor z 13. februára 1975.
3 Veľká francúzska revolúcia, ktorá vypukla v r. 1789 (pozn. prekl.)
4 Len v talianskom interview v časopise Jesus z novembra 1984; chýba v knižnom vydaní, prinajmenšom v jeho nemeckom preklade (viď pozn. 1) (pozn. prekladateľa nemeckého vydania)
5 Alebo skôr zodpovednými ľuďmi v Cirkvi či vonkajším cirkevným aparátom.
6 Výraz Pavla VI.
7 „Ako som sa ju nezištne naučil, tak sa bez závisti o ňu delím“ (Múd 7, 13)
Preložil: PK