Z prednášky P. Johannesa Regeleho FSSPX o biskupských vysviackach, prednesenej v rámci exercícií – marec 2026
(zostavené z voľného prepisu poznámok a schválené P. Regelem).

Biskupské vysviacky sa uskutočnia 1. júla 2026 vo švajčiarskom Écône. Rovnako ako v roku 1988 budú vysvätení štyria biskupi, takže spolu s biskupmi Fellayom a Galarretom bude mať Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX) celkovo šesť aktívne pôsobiacich svätiacich biskupov. Mená kňazov určených na vysviacku nie sú známe ani verejnosti, ani samotným dotknutým kňazom. Dôvodom je snaha generálneho domu v Menzingene čo najrozumnejšie predchádzať očakávateľnému tlaku médií a iných vonkajších vplyvov.
Aby sme pochopili, prečo sa vedenie FSSPX rozhodlo pristúpiť k biskupským vysviackam práve v tomto roku, je potrebné pripomenúť vývoj posledných rokov. V roku 2018 zvolila generálna kapitula nového generálneho predstaveného, P. Davida Pagliaraniho, a zároveň na neho preniesla právomoc rozhodnúť, či a kedy svätiť nových biskupov. V tom čase už boli ukončené počas dlhšieho obdobia prebiehajúce teologické rozhovory s vtedajšou Kongregáciou pre náuku viery. Požiadavky formulované vtedajším prefektom kardinálom Müllerom – najmä úplné prijatie reforiem Druhého vatikánskeho koncilu – neboli z vieroučných dôvodov pre FSSPX prijateľné. Nebolo to však Bratstvo, kto rokovania jednostranne ukončil; záujem o ich pokračovanie chýbal na strane kongregácie. Pápež František, ktorého P. Pagliarani navštívil, sa v osobnom kontakte javil ústretovejší, v samotnej veci sa však ďalej neangažoval.
V týchto rokoch sa ako najvhodnejší termín nasledujúcich biskupských vysviacok javil rok 2028, pri príležitosti štyridsiateho výročia vysviacok v roku 1988. Tento plán však zásadne zmenila tragická udalosť na jeseň 2024. V októbri zomrel na následky pádu zo schodov biskup Tissier de Mallerais – deň po tom, čo seminaristom v Écône vysvetľoval, že nie je potrebné sa s vysviackami ponáhľať. Po jeho náhlej smrti sa v nasledujúcich mesiacoch predsa len čoraz viac ukazovalo, že dvaja biskupi nestačia na rastúci počet veriacich, kostolov a kaplniek FSSPX po celom svete.
Ďalšie významné okolnosti priniesol rok 2025. Po smrti pápeža Františka bol zvolený nový pápež Lev XIV. V auguste toho istého roku, ešte pred púťou FSSPX do Ríma, poslal P. Pagliarani novému pápežovi list, v ktorom prosil o audienciu, avšak odpoveď nedostal. V novembri nasledoval druhý, obsiahlejší list, spočiatku taktiež bez odpovede. Išlo o dlhší, teologicky hlboký text, písaný v synovskom duchu úcty k pápežskej autorite. P. Pagliarani v ňom Svätému otcovi predkladá pohľad FSSPX na súčasnú krízu v Cirkvi a jej príčiny. Po prvýkrát v ňom tiež výslovne spomína potrebu vysvätiť nových biskupov; nežiada nutne formálny súhlas, ale prosí o pochopenie konkrétnej situácie, v ktorej sa Bratstvo nachádza. List nebol zverejnený a je uložený v archíve Dikastéria pre náuku viery.
Zlom nastal 30. januára 2026, keď prišiel list od súčasného prefekta Dikastéria pre náuku viery, kardinála Fernandeza. Z jeho obsahu jasne vyplynulo, že ak nedôjde k úspešnému zavŕšeniu teologických rozhovorov medzi FSSPX a Rímom (v ktorých sa však z vôle Ríma po roku 2017 nepokračovalo!), Svätá stolica s vysviackou nových biskupov súhlasiť nebude. Odpoveďou na túto nótu bolo komuniké generálneho predstaveného FSSPX, vydané o dva dni neskôr, v ktorom verejne oznámil úmysel i termín biskupských vysviacok.
Rím, ktorý predtým na podnety zo strany FSSPX dlhé mesiace mlčal, reagoval tentoraz ešte v ten istý večer, a ako sa dalo očakávať, odmietavo. Zároveň bol P. Pagliarani pozvaný na rokovanie, po ktorom zverejnil komuniké dostupné na webových stránkach FSSPX. Keď generálny predstavený opakovane potvrdil, že rozhodnutie vysvätiť nových biskupov je nemenné, prišla už z Ríma len stručná reakcia: „Všetko sme si už povedali, nie je o čom ďalej rokovať.“ Napriek tomu v Bratstve pretrváva nádej, že sa požadované osobné stretnutie so Svätým otcom pred 1. júlom ešte uskutoční, hoci realistické očakávania sú v tomto ohľade skôr zdržanlivé.
Pokiaľ ide o reakcie iných cirkevných osobností, prevláda mlčanie alebo odmietavý postoj. Úmysel FSSPX vysvätiť nových biskupov jednoznačne odmietli aj niektorí konzervatívne zmýšľajúci kardináli, napríklad kardinál Müller či kardinál Sarah. Väčšie pochopenie prejavil kardinál Zen, ktorý prirovnal FSSPX k starozákonnému Jozefovi a Vatikán k jeho starším bratom. Veľmi pozitívne sa naopak vyjadril americký biskup Strickland, ktorý sa v poslednom čase zblížil s Bratstvom, a najmä biskup Schneider. Ten opakovane preukázal veľkú statočnosť, keď sa v rôznych rozhovoroch pre katolícke médiá otvorene postavil na stranu FSSPX a verejne ho podporil. Dokonca si pred kamerou dovolil poznamenať, že keď sa súčasná kríza v Cirkvi skončí, bude arcibiskup Lefebvre svätorečený.
Teraz mi dovoľte pár slov k samotnému aktu vysviacky. Rozhodnutie pristúpiť k biskupským vysviackam bez výslovného pápežského mandátu je krok celkom mimoriadny, ku ktorému možno siahnuť len z najzávažnejších dôvodov. Jadro tejto argumentácie možno zhrnúť dvoma slovami: stav núdze. Podľa presvedčenia Bratstva majú veriaci neodňateľné právo na integrálnu katolícku náuku a na sviatosti, ktorých katolícky charakter nie je pochybný. V dôsledku dlhodobej krízy v Cirkvi a praktickej situácie v mnohých diecézach sú však tieto práva veľkému množstvu veriacich fakticky odopreté. Na plne katolícku pastoráciu sú potrební kňazi primerane formovaní a verní tradovanej viere; a na to, aby takíto kňazi mohli byť naďalej svätení, sú nevyhnutní biskupi. To všetko vedie predstavených FSSPX k voľbe prostriedku, ktorý je síce mimoriadny a ľudsky ťažký, ale v ich optike pre dobro Cirkvi ako celku nevyhnutný. Domnievajú sa, že dnes nemožno – vzhľadom na objektívnu situáciu – dosiahnuť riadny cieľ (spása duší skrze integrálnu vieru a sviatosti) inak než mimoriadnymi prostriedkami.
Často sa proti nim vznáša námietka, že konajú v rozpore s cirkevným právom a že vysviacka biskupa bez pápežského mandátu je ťažký delikt spojený s hrozbou exkomunikácie. Z pohľadu Bratstva však takáto kritika trpí právnym pozitivizmom, ktorý ustrnul pri litere zákona a nevníma jeho hlbší zmysel. Za každým kánonickým predpisom stojí teológia, morálna náuka a pastoračný účel; písané normy majú slúžiť najvyššiemu zákonu Cirkvi, totiž spáse duší. Cirkevné právo preto neexistuje vo vzduchoprázdne, ale je zasadené do konkrétnej historickej a duchovnej situácie. Tam, kde by striktné, formalistické lipnutie na litere znamenalo faktické odopretie prostriedkov spásy veľkému počtu veriacich, má podľa tejto logiky prednosť vyšší zákon – zachovanie a odovzdávanie katolíckej viery a sviatostí. Z tohto dôvodu FSSPX odmieta právny pozitivizmus, ktorý nepozná nič nad písaný paragraf a nedokáže vidieť, ako sa na konkrétny prípad vzťahuje princíp stavu núdze.
Zároveň sa však Bratstvo snaží ukázať, že k tomuto kroku pristupuje až po vyčerpaní všetkých riadnych prostriedkov. Zdôrazňuje, že sa opakovane pokúsilo rokovať s Rímom, hľadať riešenie a žiadať o pochopenie situácie, v ktorej sa nachádza, a až keď sa tieto snahy ukázali ako neplodné a čas bežal proti nim, rozhodlo sa pre vysviacku bez mandátu. V tom sa odlišuje od biskupa Williamsona a tzv. „hnutia Odporu“, kde došlo k vysviacke vzhľadom na reálny počet prívržencov neprimeraného množstva biskupov a bez seriózneho pokusu o získanie súhlasu či aspoň pochopenia Ríma. Takýto postup, ktorý rezignuje na akúkoľvek snahu rokovať s riadnou autoritou a jednoducho ju obchádza, nie je prejavom autentického cirkevného ducha.
Na záver považujem za dôležité vyjasniť ešte dve kľúčové skutočnosti, aby sa predišlo nedorozumeniam a unáhleným obvineniam zo schizmy. Novo vysvätení biskupi FSSPX nedostanú vlastnú jurisdikciu; ich úlohou nebude riadiť diecézy, ale vysluhovať sviatosti, predovšetkým birmovanie a kňazské vysviacky, v prospech veriacich, ktorí sa na Bratstvo obracajú. Aj naďalej sa pri svätej omši budeme modliť za pápeža a miestne príslušných diecéznych biskupov a tým uznávať ich riadnu jurisdikciu. Keby sme tak nerobili, potom by sme mohli byť oprávnene obviňovaní zo schizmatickej mentality. Pretože však túto jurisdikciu uznávame, tvrdíme, že vysviackou biskupov bez súhlasu Svätej stolice neupadáme do schizmy, ktorá predpokladá odmietnutie samotného princípu autority v Cirkvi.
A úplne na záver chcem zdôrazniť, že cieľom tohto kroku nie je vyjednať pre seba výhodný „kánonický status“ a pohodlné miesto v rámci cirkevných štruktúr. Keby išlo iba o získanie určitej formy uznania analogickej tzv. spoločnostiam Ecclesia Dei, mohlo mať FSSPX takéto usporiadanie už dávno. Nežiadame o udelenie osobitnej výsady vysluhovať sviatosti v tradičnom ríte „kvôli svojej spiritualite“, ale usilujeme sa o to, aby sa celá katolícka Tradícia – náuka, morálka, liturgia – premietla do života celej Cirkvi, nielen do života takzvaných tradičných spoločenstiev. Naším skutočným želaním je, aby veriaci mohli s dobrým svedomím žiť plne katolícky sviatostný život vo svojich farnostiach bez toho, aby museli za tradičnou omšou cestovať desiatky či stovky kilometrov.
Z tohto dôvodu FSSPX odmieta cestu podobnú Kňazskému bratstvu sv. Petra (FSSP), ktoré za relatívne pokojné postavenie v štruktúrach Cirkvi platí okrem iného obmedzením svojho pôsobenia. Takýto pokoj považujeme za mŕtvolný, pretože rezignuje na širší boj za obnovu celej Cirkvi a uzatvára sa do úzkeho priestoru „tolerovanej menšiny“. My sa však nechceme starať len o vlastné záležitosti – ide nám o dobro všetkých veriacich, dobro celej Cirkvi. Preto sa necítime morálne oprávnení konať inak, než konáme – vrátane použitia mimoriadneho prostriedku biskupských vysviacok bez mandátu, ktorého jediným cieľom je zachovanie kontinuity katolíckej Tradície pre budúce generácie.