Pridal/a Admin dňa Ne, 26.11.2023 - 15:51

Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (4)

 

Lev XIII. k tomu dodáva:
„Smelosť zradných ľudí, ktorá každý deň ohrozuje občiansku spoločnosť ťažkými škodami a ktorá roznecuje ducha nepokoja a zmätku, má svoju príčinu a pôvod v otrávených náukách, ktoré – rozšírené v poslednej dobe medzi ľuďmi ako semeno neresti – priniesli vo svojom čase veľmi škodlivé plody. Vskutku, viete dobre, ctihodní bratia, že od 16. storočia novátormi vyhlásená krutá vojna proti katolíckej viere sa usilovala o odstránenie celého zjavenia a o prevrátenie celého nadprirodzeného poriadku, aby sa tak otvorila cesta výmyslom, či skôr blúzneniu číreho rozumu.“4


A bližšie k nám, pápež Benedikt XV.:
„Od prvých troch storočí, od počiatkov Cirkvi, kedy kresťanská krv oplodňovala celú zem, neprišlo nikdy na Cirkev také nebezpečenstvo, ako sa prejavilo na konci 18. storočia. Ide o vskutku blúznivú filozofiu, následok herézy a apostázy novátorov, ktorou sa mnohý – ba celý svet – nechal zviesť a ktorá svojím jasne stanoveným cieľom zničiť kresťanské základy spoločnosti, a to nielen vo Francúzsku, ale postupne u všetkých národov, spôsobila úplný rozvrat.“5

 

Zrod politického naturalizmu

Protestantizmus bol síce tvrdým útokom na Cirkev a spôsobil hlbokú trhlinu v kresťanstve 16. storočia, ale preniknúť katolícke národy jedom svojho politického a spoločenského naturalizmu sa mu podarilo, až keď toto sekularizujúce zmýšľanie zasiahlo univerzitné učebnice a nakoniec aj takzvaných osvietenských filozofov.


Vo svojom základe, filozoficky vzaté, majú protestantizmus a právny pozitivizmus spoločný pôvod v nominalizme, vzniknutom v upadajúcom stredoveku. Ten ústi rovnako dobre do Lutherovho čisto vonkajškového a nominálneho poňatia vykúpenia, ako do Descartesovej predstavy nerozlúštiteľného Božieho zákona, podriadeného len Božej ľubovôli. – Celá kresťanská filozofia na čele so sv. Tomášom Akvinským pritom potvrdzuje jednotu večného Božieho zákona a prirodzeného ľudského zákona: „Prirodzený zákon nie je nič iné než účasť rozumného stvorenia na zákone večnom,“ píše Anjelský učiteľ (I-II, q. 91, a. 2). – S Descartesom sa ale už vkladá medzera medzi právo božské a prirodzené právo ľudské. Po ňom sa potom ani univerzitní učenci a právnici nezdráhali robiť rovnaké rozdelenie. Uveďme napríklad Huga Grotia (1625), ako ho zhrnuje Paul Hazard:


„Ale božské právo? Grotius sa ho snaží hájiť. To, čo sme práve povedali, vyhlasuje, by sa stalo, i keby sme – čo nemožno pripustiť bez zločinu – sa zhodli na tom, že niet Boha alebo že sa o ľudské záležitosti nestará. Pretože Boh a Prozreteľnosť bez všetkej pochyby existujú, máme tu ďalší prameň práva, vedľa toho, ktorý vychádza z prirodzenosti. Ono prirodzené právo možno tiež privlastniť Bohu, pretože Božstvo samo chcelo, aby v nás také princípy boli. Zákon Boží, prirodzený zákon...,“ pokračuje Paul Hazard, „túto dvojitú formuláciu nevytvoril Grotius (...), poznal ju už stredovek. V čom spočíva jej novosť? Prečo ju doktori kritizujú a zavrhujú? Koho prekvapuje? Jej novosť spočíva v oddelení dvoch pojmov, ktoré sa tu objavuje, v ich protiklade, ktorý sa upevňuje, v pokuse o dodatočné zjednotenie, ktorý sám o sebe predpokladá rozdelenie.“6


Jurista Pufendorf (1672) a filozof Locke (1689) zavŕšia sekularizáciu prirodzeného práva. Osvietenská filozofia si predstaví „prirodzený stav“, ktorý nebude mať nič spoločného s realizmom kresťanskej filozofie a ktorý vyvrcholí idealizmom stelesneným v dobrom divochovi Jeana-Jacquesa Rousseaua. Prirodzený zákon sa obmedzí na súhrn pocitov, ktoré má človek sám od seba a ktoré zdieľa s väčšinou ostatných ľudí. U Voltairea môžeme nájsť nasledujúci dialóg:


„Čo je to prirodzený zákon?
- Inštinkt, ktorý nám dáva pocítiť spravodlivosť.
Čo nazývate spravodlivým a nespravodlivým?
- To, čo sa tak javí celému svetu.“
7


Takýto záver je plodom dezorientovaného rozumu, ktorý vo svojom smäde po nezávislosti od Boha a jeho zjavení strhol tiež mosty k jednoduchým princípom prirodzeného poriadku, pripomínané nadprirodzeným Božím zjavením a potvrdzované učiteľským úradom Cirkvi. Ak Revolúcia oddelila štátnu moc od moci cirkevnej, bolo to tak v základe preto, že už dávno predtým oddelila rozum a vieru u tých, ktorí sa honosili označením filozofovia. Nie je od veci pripomenúť, čo o tom učí Prvý vatikánsky koncil:


„A nielen, že viera a rozum si nemôžu navzájom odporovať, ale ešte si vospolok pomáhajú tým, že správny rozum dokazuje základy viery a jej svetlom osvietený vedu božských vecí vzdeláva; viera potom zbavuje a chráni rozum bludov a mnohostranným poznaním ho obdarúva.“8


Revolúcia dosiahla svoje naplnenie práve v mene bohyne Rozumu, zbožšteného rozumu, rozumu, ktorý sa vyhlasuje za najvyššie pravidlo určujúce pravdu a omyl, dobro a zlo.

 

Naturalizmus, racionalizmus, liberalizmus

Teraz už trochu vidíte, nakoľko všetky tieto omyly do seba zapadajú: liberalizmus, naturalizmus a nakoniec racionalizmus sú len navzájom sa dopĺňajúce hľadiská toho, čomu by sa malo hovoriť Revolúcia. Tam, kde správny rozum, osvietený vierou, vidí len súlad a podriadenosť, zbožštený rozum hĺbi priepasti a vztyčuje múry: prirodzenosť bez milosti, hmotný blahobyt bez hľadania večných dobier, svetská moc oddelená od moci cirkevnej, politika bez Boha i bez Ježiša Krista, práva človeka v opozícii k právam Božím a nakoniec sloboda bez pravdy.
    V tomto duchu sa uskutočnila revolúcia, ktorá sa, ako som sa vám už pokúsil načrtnúť, v zmýšľaní ľudí pripravovala po viac než dve storočia. Ale až na konci 18. storočia došla k zavŕšeniu a priniesla svoje rozhodujúce plody: plody politické, a to vďaka spisom filozofov, encyklopedistov a nepredstaviteľnej aktivite slobodomurárov9, ktorí za niekoľko desaťročí prenikli naprieč celou vládnucou triedou a prestúpili ňou.

 

 

 

4 Encyklika Quod apostolici z 28. decembra 1878

5 List Anno iam exeunte zo 7. marca 1917; PIN 486

6 La crise de conscience européenne [Kríza európskeho svedomia], 1680-1715.
 Paríž, Fayard, 1961, 3. časť, 3. kap.

7 Voltaire: De la loi naturelle et de la curiosité [O prirodzenom zákone a zvedavosti]; in: Dialogues philosophiques [Filozofické dialógy], štvrtý rozhovor. L´A.B.C., 1768; citované Paulom Hazardom, op. cit.

8 Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius

9 1517: Lutherova revolta, ktorý vo Wittenbergu spálil pápežskú bulu;
 1717: založenie Veľkej lóže v Londýne


 

Preložil: PK