Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (7)

 

A konečne s Rousseauom je subjekt osamostatnený od predmetu a potom, ako stratil bežný úsudok (zdravý rozum), ponechaný bez obrany tvárou v tvár všeobecnej mienke. Myslenie jednotlivca sa rozpustí vo verejnej mienke, teda v tom, čo si myslia všetci, alebo aspoň väčšina. Táto mienka sa bude tvoriť metódami skupinovej dynamiky, organizovanými zo strany oznamovacích prostriedkov, ktoré majú v rukách finančníci, politici, slobodomurári, atď. Intelektuálny liberalizmus upadne samovoľne do myšlienkového totalitarizmu. Potom, čo prišlo k odmietnutiu predmetu, sme svedkami miznutia subjektu, teraz zrelého nechať sa všemožne zotročiť. Subjektivizmus vyvyšovaním slobody myslenia dosahuje pošliapanie myslenia.

Druhou známkou myšlienkového liberalizmu je, ako sme už poznamenali, vývoj. So zavrhnutím podriadeniu sa skutočnosti musí liberál zavrhnúť aj nemennú podstatu vecí; pre neho neexistuje prirodzenosť vecí, neexistuje žiadna trvalá ľudská prirodzenosť, riadená nemennými zákonmi danými Stvoriteľom. Človek sa neustále postupne vyvíja; včerajší človek nebol rovnaký, ako je ten dnešný; upadá sa do relativizmu. Ba čo viac, človek tvorí sám seba, je autorom svojich vlastných zákonov, stále pretváraných podľa jediného nemenného zákona nevyhnutného vývoja. Dostávame s k evolucionizmu vo všetkých oblastiach: v biológii (Lamarck a Darwin), v oblasti intelektuálnej (racionalizmus a jeho mýtus o nekonečnom pokroku ľudského rozumu), v morálke (oslobodenie sa od všetkých „tabu“), v oblasti politicko-náboženskej (nezávislosť spoločností od Ježiša Krista).

Vrchol evolucionistického delíria bol dosiahnutý s P. Teilhardom de Chardinom (1881 - 1955), ktorý v mene istej pseudovedy a istej pseudomystiky tvrdil, že hmota sa stáva duchom, že prirodzenosť sa stáva nadprirodzenou, že ľudstvo sa stáva Kristom – trojaké zmätenie evolucionistického monizmu, ktorý nemožno zmieriť s katolíckou vierou.

Pre vieru znamená revolúcia smrť. Hovorí sa o Cirkvi, ktorá sa vyvíja, a žiada sa, aby sa vyvíjala tiež aj viera. „Musíte sa podriadiť živej Cirkvi, Cirkvi dneška,“ napísali mi okolo roku 1976 z Ríma, akoby Cirkev dneška nemala byť tá istá ako Cirkev včerajška. Odpovedal som im: „Za týchto okolností nebude už zajtra pravda to, čo hovoríte dnes!“ Títo ľudia nemajú žiaden pojem pravdy, bytia. Sú to modernisti.

1. „Nezávislosť vôle od rozumu. Vôľa ako svojvoľná a slepá sila sa vôbec nemusí zaoberať úsudkami rozumu, vytvára dobro rovnako, ako rozum vytvára pravdu.“

Jedným slovom, ide o svojvôľu: "Sic volo, sic jubeo, sic pro ratione voluntas!" [Takto chcem, takto prikazujem, takto miesto rozumu vôľa!]  

2. „Nezávislosť svedomia od objektívneho pravidla, od zákona; svedomie povyšuje samo seba na najvyššiu mieru mravnosti.“

Zákon podľa liberála obmedzuje slobodu a ukladá jej donútenia, najprv morálne – povinnosť – následne potom fyzické – sankciu. Zákon a jeho donútenia odporujú ľudskej dôstojnosti a svedomiu. Liberál zamieňa slobodu a neviazanosť. Pritom však náš Pán Ježiš Kristus tým, že je Božie Slovo, je živým zákonom. Vidíte teda ešte raz, v akom hlbokom protiklade voči nášmu Pánovi sa liberál nachádza.

3. „Nezávislosť neovládanej sily citov od rozumu – toto je jedna z charakteristík romantizmu, nepriateľa vlády rozumu.“

Romantik sa vyžíva v zostavovaní hesiel. Zavrhuje násilie, poverčivosť, fanatizmus, integrizmus, rasizmus kvôli tomu, ako tieto slová pôsobia na ľudskú predstavivosť a ľudské vášne, a v rovnakom duchu sa potom činí apoštolom mieru, slobody, tolerancie, pluralizmu.   

4. „Nezávislosť tela od duše, živočíšnosti od rozumu; to je zásadné prevrátenie ľudských hodnôt.“

Prichádza ku glorifikácii sexuality, z ktorej sa robí čosi posvätné; prevracajú sa oba ciele manželstva (plodenie a výchova na jednej strane, uspokojenie žiadostivosti na strane druhej) a ako prvý cieľ manželstva sa stanovuje telesné potešenie a „rozvoj oboch manželov“ alebo oboch „partnerov“. To prináša ničenie manželstva a rodiny, nehovoriac o úchylkách, ktoré menia svätyňu manželstva  na biologické laboratórium alebo ktoré redukujú ešte nenarodené dieťa na materiál užitočný pre kozmetiku.¹ 

5. „Nezávislosť súčasnosti od minulosti, z čoho plynie opovrhovanie tradíciou, chorobná láska ku všetkému novému pod zámienkou pokroku.“

„Vzdialenejšie však príčiny spoznávame dve, všetečnú zvedavosť a pýchu. – Všetečná zvedavosť, ak sa nedrží múdro na uzde, samotná stačí k vysvetleniu všetkých bludov. Preto právom napísal náš predchodca Gregor XVI.: ´Veľmi možno ľutovať, kam až sa dostávajú výmysly ľudského rozumu, ak sa niekto pachtí po novotách´.“²

6. „Nezávislosť jednotlivca od každej spoločnosti, od všetkej prirodzenej autority a hierarchie: nezávislosť detí od rodičov, manželky od manžela (oslobodenie ženy), robotníka od zamestnávateľa, robotníckej triedy od buržoázie (triedny boj).“

Politický a spoločenský liberalizmus je vládou individualizmu. Základnou jednotkou liberalizmu je jedinec (indivíduum).³ Jedinec sa chápe ako absolútny nositeľ práv („ľudské práva“), bez toho, aby bola reč o povinnostiach - ktorými je viazaný voči svojmu Stvoriteľovi, voči svojim predstaveným alebo voči sebe rovným - nieto o Božích právach. Liberalizmus odstraňuje všetku prirodzenú spoločenskú hierarchiu, čím však nakoniec necháva jedinca samotného a bez ochrany voči mase, voči ktorej je len nahraditeľnou súčiastkou a ktorá ho úplne pohlcuje.

Naopak sociálne učenie Cirkvi tvrdí, že spoločnosť nie je beztvarou masou jedincov⁴, ale organizmom usporiadaným z koordinovaných a hierarchicky rozvrstvených sociálnych skupín: rodiny, podnikov a živností, ďalej profesijných korporácií a konečne štátu. Korporácie zjednocujú zamestnávateľov a pracovníkov v tej istej profesii na obranu a podporu ich spoločných záujmov. Triedy si neodporujú, ale prirodzene sa dopĺňajú.⁵ Le Chapelierov zákon (zo 14 júna 1791) zákazom spolkov zlikvidoval korporácie, ktoré boli od stredoveku nástrojom mieru. Tento zákon bol plodom liberálneho individualizmu, ale miesto toho, aby robotníkov „oslobodil“, ich rozdrvil. A keď v 19. storočí kapitál liberálnej buržoázie drvil beztvarú masu robotníkov, z ktorej sa stal proletariát, vymyslelo sa na popud socialistov združovanie robotníkov v odboroch; odbory však len zhoršili sociálnu vojnu tým, že rozšírili umelú opozíciu medzi kapitálom a proletariátom na celú spoločnosť. Ako je známe, táto opozícia, alebo tiež „triedny boj“, stála u základov marxistickej teórie dialektického materializmu; takto falošný sociálny problém vytvoril falošný systém, komunizmus⁶ Teraz, počínajúc Leninom, sa triedny boj ako nástroj komunistickej praxe stal výsadnou zbraňou komunistickej revolúcie.⁷

Zapamätajme si túto nepopierateľnú historickú a filozofickú pravdu: liberalizmus ako taký prirodzene vedie k totalitarizmu a ku komunistickej revolúcii. Môžeme povedať, že je dušou všetkých moderných revolúcií a Revolúcie vôbec.

 

 

 

 

¹ Porov. Fideliter, č. 47.

² Encyklika Pascendi z 8. sept. 1907

³ Daniel Raffard de Brienne: Le deuxième étendard [Druhá štandarda], s. 25.

⁴ Porov. Pius XII.: vianočné rozhlasové posolstvo celému svetu, 24. dec. 1944; in: Discorsi e radiomessaggi di S. S. Pio XII. Zv. VII, Rím 1961, s. 239.

⁵ Porov. Lev XIII.: encyklika Rerum novarum z 15. mája 1891.

⁶ Porov. Pius XI.: encyklika Divini Redemptoris z 19. marca 1937, §15.

⁷ Tamtiež, §9.

 

 

Preložil: PK